Ľudský krok sa javí pre kresťana ako niečo fundamentálne. Tak ako je pre ruku nasledovníka Ukrižovaného prirodzené sa prežehnať, tak je pre nohy veriaceho prirodzené približovať sa. Približovať sa k Bohu, k druhým aj k sebe samému.
Prichádza obdobie prázdnin, a tým pádom aj obdobie, keď sa budeme viac premiestňovať a presúvať. Často si pritom neuvedomíme, že práve týmto pohybom môžeme konať niečo dobré pre svoju spásu.
Ľudia sa vydávajú na cesty z rôznych dôvodov. Navštevujeme milovaných, zaujímavé miesta alebo výnimočné udalosti. Dnes sa pozrieme na to, čo sa deje, keď sa vydávame na cesty z duchovných dôvodov. V starobylej kresťanskej praxi to nazývame púťou. Dávno pred smart hodinkami a mantrou o desaťtisíc krokoch denne si ľudia obľúbili kráčanie.
Slovo „pútnik“ pochádza zo starolatinských slov, ktoré znamenajú cudzinca alebo cestovateľa; teda niekoho, kto nie je vo svojej domovine. Dnes používame toto slovo pre človeka, ktorý sa vydáva na duchovnú cestu na sväté miesto. Takáto cesta sa nazýva púť.
Takmer každý z nás už niekedy cestoval, aby navštívil priateľov či rodinu. Boli sme na koncertoch, festivaloch, pri mori alebo na miestach spätých s naším osobným príbehom. Možno tam, kde sme sa zosobášili, zasnúbili alebo stretli niekoho dôležitého. Byť človekom znamená byť putujúcim.
A hoci to znie nezvyčajne, Cirkev rozumie tomu, čo znamená byť človekom. Rozumie našim inštinktom aj spôsobu, akým fungujeme. Vie, že pre naše telo aj myseľ je prospešné urobiť denne aspoň desaťtisíc krokov. Túto prirodzenosť však nepodceňuje ani nepotláča. Premieňa ju a pozdvihuje k Bohu. Usmerňuje nás k niečomu väčšiemu, než je zdravie alebo psychická pohoda. Vedie nás k spáse. Od miesta, kde som ja, k miestu, kde je On.
Ak môžeme cestovať kvôli zábave, práci, priateľom či odpočinku, potom určite môžeme podnikať cesty, ktoré nás priblížia k Bohu; k jedinému vzťahu, ktorý je večný. Tieto cesty nazývame púťami. Pomáhajú nám rásť duchovne a prehĺbiť vzťah s Ježišom Kristom. Deje sa to skrze návštevu miest s duchovnou históriou. Priblížením sa k fyzickým miestam sa často priblížime aj k neviditeľnej realite milosti.
V púťach nejde len o cieľ, ale aj o spôsob bytia. O prežívanie viery nohami.
Zdá sa, akoby to nebola duša, ktorá vedie telo, ale telo, ktoré vedie dušu. Či je to nákupné centrum, kamienková pláž v Chorvátsku alebo štít vo Vysokých Tatrách, duša verne nasleduje naše kroky.
Tieto kroky môžu byť nasmerované ku Kristovi. Kresťania sa na takéto cesty vydávali už od pradávna. Je to súčasť starozákonnej tradície. Izraeliti putovali do Jeruzalema počas sviatkov, navštevovali hroby prorokov a patriarchov. Na miestach veľkých Božích skutkov stavali pamätníky a oltáre.
Ako sa kresťanstvo šírilo, ľudia túžili vidieť miesta späté so životom Ježiša. Olivovú horu, Galileu, Chrám Božieho hrobu či Betlehem. Už okolo roku 381 putovala mníška Egeria z oblasti dnešného Španielska alebo Francúzska do Svätej zeme. Navštevovala sväté miesta, stretávala sa s duchovnými a zaznamenávala liturgie aj miesta zo Svätého písma.
Púte viedli nielen k miestam, kde pôsobil Kristus, ale aj jeho priatelia, teda svätí. Tieto miesta vznikali v mestách, kláštoroch aj v pustatine. Menili krajinu. Stavali sa k nim cesty, hostince, vznikala infraštruktúra pre pútnikov, ktorí často putovali pešo a v skromnosti. Starostlivosť o pútnikov bola dôležitou kresťanskou službou. Poznáme svätých, ktorí sa starali o chudobných, chorých aj o pútnikov.
Jednou z najznámejších pútnických trás je Camino de Santiago. Ide o cestu svätého Jakuba, ktorá vedie ku katedrále v Santiagu de Compostela. Vznikla v 9. storočí. Po reformácii stratila popularitu, no v novoveku zažíva prekvapivú obnovu. V roku 1995 ju absolvovalo menej než 20 000 pútnikov. V roku 2005 ich už bolo vyše 90 000. Počas pandémie počet klesol na približne 50 000. Dnes však prichádza do Santiaga pol milióna pútnikov ročne.
Symbolom tejto cesty je mušľa, znak pútnika. Jej ryhy sa zbiehajú v jednom bode, ako cesty do Santiaga. Každý z nás má svoju vlastnú ryhu na Božej mušli. Každý má svoj jedinečný životný príbeh, ktorý sa zbieha v bode večnosti. V jednote, ktorá spája bohatých aj chudobných, konzervatívcov aj liberálov, tradicionalistov aj charizmatikov. V Kristovi.
Netreba však cestovať ďaleko, aby sa človek stal pútnikom. Nemusíš letieť do Svätej zeme ani do Španielska. Púť sa začína doma. Tam, kde vykročíš s modlitbou.
Či už kráčaš krásnou krajinou, alebo šoféruješ po slovenskej diaľnici, cieľ môže byť ten istý. Či ideš do Chrámu Božieho hrobu, alebo do malej kaplnky za mestom, zámer tvojej cesty je rovnaký. Mnohí sa vydávajú na púť, aby našli samých seba. Kresťan sa vydáva na púť, aby seba opustil. Robí krok za krokom jeden dôležitý pokrok: pokrok smerom ku Kristovi. Nie preto, že čaká na konci cesty, ale preto, že je s nami na každom kroku.
Tak ako je s nami na veľkej púti, teda v živote, v tomto svete, kde sme všetci pútnikmi.
