O diakonoch sa často hovorí všeličo. Niektorí si myslia, že sú to bohoslovci, čo nedokončili štúdium teológie. Iní tvrdia, že majú manželku (alebo svokru 😊), ktorá im „nedovolila“ stať sa kňazom. Ďalší sa zasa domnievajú, že sa niečo pokazilo, a tak ostali len „pri diakonáte“. Pravda je však iná.
My diakoni máme za sebou plné teologické štúdium (niektorí aj dve vysoké školy či vyššie teologické vzdelanie), žijeme v manželstvách, ktoré sú pre nás požehnaním, a nie prekážkou. A čo sa týka prešľapov? Tu musím byť úprimný – áno, som hriešnik. Ale práve vedomie vlastnej slabosti ma vedie k tomu, aby som slúžil Bohu i ľuďom s ešte väčšou pokorou.
Prečo sa človek rozhodne stať sa diakonom? Myslím, že prvým krokom je očarenie krásou liturgie. Diakon stojí medzi prestolom (oltárom) a ľudom, medzi nebom a zemou. V byzantskej liturgii sa pohybuje medzi svätyňou a loďou, prednáša prosby ľudu nebeskému Otcovi, vyzýva veriacich k modlitbe a privádza ich k účasti na nebeskej hostine, kde pokrmom je samotný Kristus.
Zmysel diakonátu nachádzame už v Skutkoch apoštolov (6,1-6). Apoštoli si vyvolili siedmich mužov „plných Ducha Svätého a múdrosti“, medzi nimi aj svätého Štefana. Položili na nich ruky a zverili im službu. Už od začiatku teda diakonát znamenal službu pri stole a službu Božiemu ľudu, aby apoštoli mohli plnšie ostať pri modlitbe a pri hlásaní Slova.
V našej gréckokatolíckej tradícii má diakon osobitné postavenie. Je to služobník oltára a Božieho ľudu. Jeho hlas spája zhromaždenie v modlitbe a prosí za Cirkev, za svet, za chorých, cestujúcich, za všetkých ľudí. To nie je len liturgická „funkcia“. To je konkrétna služba, v ktorej diakon prosí Boha za ľud a súčasne vedie Boží ľud k jednote v prosbách.
Na rozdiel od latinského diakona ten gréckokatolícky nemôže sám krstiť, sobášiť a ani pochovávať. Jeho miesto je neoddeliteľne spojené s liturgiou, kde je obrazom anjela pri oltári. Východní otcovia radi hovoria, že diakon je „ikonou anjela“ – ten, kto slúži pri tajomstvách, kto zvoláva ľud a prináša jeho prosby Bohu.
No služba diakona sa v chráme nekončí. Aj keď jeho povolanie pramení z prestola, pokračuje v každodennom živote. Diakon má byť služobníkom charitatívnym, výchovným, spoločenským. Má si nájsť svoju konkrétnu službu – medzi chorými, starými, chudobnými, mladými, alebo v oblasti katechézy, práce s rodinami či vo farskej komunite. Lebo ak diakon neslúži konkrétnym ľuďom, jeho liturgická služba zostáva polovičná.
A ako to vyzerá v praxi? Diakon s kňazom vstupujú do chrámu, modlia sa vstupné modlitby a proskomídiu. Počas liturgie diakon hlasno prednáša ekténie – modlitby, ktoré zhromaždenie spája v jednom srdci. Kým kňaz ticho prosí pri prestole, diakon dáva hlas celému ľudu, aby sa Cirkev modlila jednými ústami a jedným srdcom. Číta z evanjelia ako z radostnej zvesti, ktorá má moc premieňať životy.
Diakonova služba sa však neskončí, keď sa zatvoria dvere chrámu. V ten istý deň možno navštívi chorého v nemocnici, aby mu priniesol povzbudenie, alebo sa stretne s mládežou na „stretku“. Možno pomôže rodinám v núdzi, alebo sa postará o praktické veci farnosti, ktoré nik iný nevie či nestíha. Diakon je ten, kto spája oltár a život – a práve v tom je jeho sila i krása.
Pre ženatého diakona je navyše rodina neoddeliteľnou súčasťou jeho cesty. Manželka a deti sa stávajú tými, ktorí nesú spolu s ním bremeno služby, sú jeho prvou „malou cirkvou“. Diakonát nie je povolaním proti rodine, ale povolaním v rodine – a spolu s ňou.
A ešte jedna vec, ktorá je veľmi dôležitá: titul diakona vo východnej tradícii znie Blahozvestije – teda dobro zvestovať. Toto nie je len čestný názov, ale najhlbší zmysel diakonskej služby. Byť diakonom znamená zvestovať dobro – nielen slovami, ale celým životom: v liturgii, pri evanjeliu, pri službe pri oltári, ale aj pri chorom, pri rodine, pri mladých či starých. Diakon má byť ten, kto všade prináša dobrú zvesť – o Kristovi, ktorý je prítomný uprostred nás.
Ak by som to mal vyjadriť jednou vetou, zmyslom diakonátu je služba a dobro-zvestovanie. Služba prestolu aj ľuďom, služba v Cirkvi aj vo svete.
