Klimatická, hospodárska, humanitárna, vzťahová… Nech je prívlastok danej krízy akýkoľvek, takmer všetky spája jedna spoločná snaha: odstrániť dodatok aktuálna. Koľkokrát si ponorení do krízovej situácie túžobne povzdychneme: „Kiežby to už bolo za nami!“ Kiežby sa tá pandémia, vojna či hádka konečne skončila.
Nestačíme sa spamätať z jednej a už je tu ďalšia. Nečudo, že dôsledkom je aj fantazírovanie o pomyselnom „diaľkovom ovládaní“ života, ktorým by sme mohli tie nepríjemné udalosti preskočiť jedným klikom. Nech je už všetko šťastne za nami. Filmové spracovanie tejto myšlienky siahalo svojho času aj na Oscara.
Pohľad do evanjelia prezrádza, že voči týmto túžbam neboli imúnni ani prví kresťania. Už Ježišovi žiaci mali zajačie úmysly, keď išlo do tuhého. Minimálne trikrát ich Ježiš pripravoval na to, že veci sa zhoršia, ale nakoniec sa všetko skončí dobre. Kánonické evanjeliá zachytávajú tri Ježišove predpovede vlastného utrpenia, smrti a vzkriesenia.
Keď to urobil po prvýkrát, Šimon Peter ho začal odhovárať. Za to si vyslúžil tvrdé slová svojho Majstra: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8,33) Keď sa to stalo druhý raz, apoštoli sa začali hádať, kto z nich je väčší. Znova dostali lekciu, že ak chcú byť prví, majú slúžiť (Mk 9,35). A po tretej predpovedi sa to opäť ubralo rovnakým smerom. „Synovia hromu“ Jakub a Ján sú spolu s ostatnými na ceste do Jeruzalema a oni by už najradšej sedeli na záverečnej hostine.
Len nedávno predsa počuli z jeho úst lákavú vetu: „Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou.“ (Mk 9,1) Apoštoli si to zrátali: „Existuje väčšia moc ako tá, ktorá nás ušetrí problémov?“
Ježišova odpoveď je prelomová: „Áno, existuje!“ Ježiš prelomil všetky dovtedajšie stereotypné predstavy moci. Nehovorí len o moci, ktorá nás zbavuje všetkých starostí, ale hovorí v prvom rade o moci, ktorá tieto starosti vydrží a nesie. Toto je moc Božieho kráľovstva. Je to často citovaná skúsenosť veriaceho človeka, že Boh nezachraňuje iba od problémov, ale oveľa častejšie zachraňuje v nich. Čo iné by potom znamenali Ježišove výzvy, aby sme vzali každý deň svoj kríž a nasledovali ho? Stáva sa kresťan nutne duchovným masochistom? Naopak. Stáva sa duchovným realistom.
Berie svoj kríž a nasleduje svojho Majstra. Prečo? Lebo toto je terapia, ako sa z „bytia pre seba“ premeniť na „bytie pre druhých“. Preto nám ani dnes nevloží do rúk „čarovný ovládač“, aby sme preskočili nepríjemné a ťažké momenty dnešného či zajtrajšieho dňa. Boh nám dáva omnoho viac.
Vkladá do nás seba samého, aby sme nemuseli nič „preskakovať“, tak ako ani on sám nič nepreskočil. Hoci v Getsemanskej záhrade hovorí Otcovi, že by nič nenamietal, ak by ho utrpenie minulo, predsa nakoniec vypije jeho kalich až do dna. Prečo ho nepreskočil? Lebo by tým preskočil aj moje krízové momenty. Nevyplnil by ich svojou prítomnosťou a ja by som prišiel o najväčšiu skúsenosť svojho života: skúsenosť prítomného a milujúceho Boha, ktorý ma objíma, aj keď ma už každý opustil.
Aktuálna kríza sa tak stáva príležitosťou stretnúť aktuálne prítomného Boha.
