Stretnúť sa s biskupom naživo je výnimočná udalosť – aj keď len na obrazovke. Vladyka Cyril Vasiľ, košický eparcha, prijal pozvanie do livestreamu na Instagrame a vznikol z toho rozhovor, v ktorom sa miešal vtip s hĺbkou, technické výzvy 21. storočia s nadčasovou múdrosťou a svedectvo o službe s láskou k pravde.
Vladyka, začnime osobnejšie – čo je vaša top vlastnosť a čo zasa taká, ktorú na vás najbližší poznajú ako nie príliš dobrú?
Začnem tou slabinou – robím veci na poslednú chvíľu. Naložím si veľa a potom ledva stíham. Ale obyčajne stihnem! (úsmev) A ak ide o prednosť, to nech povedia iní… Možno aspoň to, že aj keď veci riešim neskoro, nezvyknem meškať – napríklad na tento livestream som prišiel načas.
Technológie a livestream – bol to pre vás krok mimo komfortnej zóny?
Určite áno. S technológiami si veľmi nerozumiem, som vždy o pár krokov pozadu. Ešte zvládam e-mail, Word, občas prednášku cez Google Meet… Ale Instagramový livestream? To bola premiéra. Našťastie som mal pri sebe ľudí, ktorí mi to technicky nastavili. Bez nich by to nešlo.
Z východu do Vatikánu – to je dlhá cesta. Ako sa vlastne zrodilo vaše povolanie?
Povolanie ku kňazstvu som vnímal veľmi skoro – môj otec bol tajne vysvätený kňaz z prvej generácie po obnovení našej cirkvi v roku 1969 a ja som ako dieťa videl, ako sa mení naša rodina, ako prichádzalo prenasledovanie a napätie, ale aj to, ako otec – aj napriek všetkému – slúžil Bohu. To vo mne prebudilo túžbu byť ako on. No až čas a okolnosti rozhodli. Jedna „konšpiračná“ veta od jezuitu v Ríme, ktorého môj otec stretol v roku 1969, znela: „To by bolo, keby sa tvoj syn raz dostal na štúdiá sem!“ V roku 1987 sa to naozaj stalo.
Keď ste sa dozvedeli, že vás pápež vymenoval za biskupa, čo vám prebehlo hlavou?
Povedané priamo: zrútil sa mi vtedajší život. Bol som čerstvo rektorom Pápežského východného inštitútu v Ríme, mal som akademické plány a zrazu – radikálny zlom. Snažil som sa tomu vyhnúť. Generálny predstavený jezuitov ma spočiatku podržal, ale keď prišla druhá vlna volania z Vatikánu, už sa nedalo. Pápež si to prial. A pre jezuitskú poslušnosť to znamená – hotovo.
Telefonát od kardinála Bertoneho – to neznie ako obyčajný deň…
Ani nebol. Cestoval som práve z Bari do Ríma, keď mi volali, že sa mám dostaviť do Vatikánu. Prišiel som večer o siedmej, Švajčiari ma nechceli pustiť. Až keď im povedali, kto ma volá, ma vpustili. Keď som vyšiel von, hneď som volal do generalátu jezuitov. Potreboval som sa poradiť – a generálny predstavený bol práve v Indii. Ale aj tak mi o jednej v noci volal späť.
Ako vnímate biskupskú službu – čo vám osobne dáva?
Vnímam ju ako zavŕšenie kňazstva. Je to služba, ktorá dáva veľkú bázeň. Ale zároveň možnosť robiť dobro, koordinovať, viesť. Je to aj radosť byť súčasťou apoštolskej reťaze – toho tajomného odovzdávania moci a Ducha cez vkladanie rúk. Je to veľa, čo si človek nemôže privlastniť, len s pokorou niesť.
Zažili ste moment, keď ste si pri biskupskej vysviacke uvedomili – teraz sa niečo zmenilo?
Možno ešte viac ako pri samotnej vysviacke to prišlo vtedy, keď som začal klásť ruky na iných. Keď som začal sám svätiť novokňazov. Vtedy som si naozaj uvedomil, že som súčasťou niečoho väčšieho. Že to, čo som dostal, teraz odovzdávam ďalej.
Zažívate ešte ako biskup pochybnosti alebo duchovné suchoty?
Samozrejme. Aj biskup má bežné dni, chvíle únavy, možno aj rutiny. Ale stále sa vraciam k tým výnimočným chvíľam, keď som zakúsil Božiu prítomnosť. Stačí jedna taká skúsenosť – a človek z nej dokáže žiť aj roky. Je to ako keď manžel pozrie na svadobnú fotku a spomenie si, prečo sa zamiloval. Aj biskup to potrebuje.
Je o vás známe aj sme o tom hovorili, že ste vysokoškolským profesorom. Dostal niekedy profesor ako študent FX? Alebo aspoň päťku z diktátu?
(smiech) To si nepamätám – a keby som dostal, to by som si asi pamätal.
V posledných rokoch ste pôsobili aj ako apoštolský delegát v Indii, v Sýromalabarskej cirkvi. Nezľakli ste sa?
Zľakol. Vedel som, že idem do nemožnej misie. Spomenul som si na film Jeden most príliš ďaleko – vojenská operácia, kde niečo bolo odsúdené na neúspech, ale „rozhodne to musíme skúsiť“. Tak aj ja. Išiel som tam, lebo pápež chcel. Nie s ilúziami, ale s odhodlaním. Boli chvíle, keď nás chránilo 200 policajtov a cestu do chrámu sme si museli takpovediac vybojovať, aj keď pri tom občas vzduchom niečo poletovalo. Ale nedalo sa cúvnuť.
Ako ste vy osobne vnímali tú vyeskalovanú situáciu?
Niektoré situácie boli naozaj dramatické – vrátane protestov, fyzických napadnutí, policajného zásahu… Ale bál som sa skôr o veci duchovné. Ako som spomínal, vedel som, že idem do nemožnej misie. Ale mal som v sebe vnútornú istotu, že musím ísť. A keď nie je iná cesta, človek necúvne. Nie preto, že je hrdina. Ale preto, že je to jeho povinnosť.
Vo svojom živote sa venujete skutočne mnohým oblastiam. Jedna z nich, o ktorej možno veľa ľudí nevie, je písanie apokryfov. O čo ide?
Je to literárna hra, glosa, pokus hovoriť o vážnych veciach inak. Inšpiroval ma kardinál Luciani – budúci pápež Ján Pavol I. – svojimi listami historickým postavám. Ja píšem o fiktívnych stretnutiach s nejakým svätcom alebo rozhovory s biblickými či cirkevnými osobnosťami. Zábavné, ale aj hĺbavé. A možno sa pri tom čitateľ aj zasmeje – aspoň dúfam.
Ako vnímate Cirkev v 21. storočí? Máme dôvod na nádej?
Storočia sa menia, ale ľudská túžba po pravde, kráse a láske zostáva. My len žijeme v tejto konkrétnej etape a sme pozvaní konať zodpovedne a odvážne. Čo sa zmenilo, je rýchlosť – a zodpovednosť za slová, ktoré zverejníme. Ale princíp zostáva ten istý: „To, čo hovoríte v skrytosti, bude ohlasované zo striech.“
Aký je podľa vás nový pápež Lev XIV.?
Stretol som ho osobne až po jeho zvolení. Poznal som jeho bratov augustiniánov, nie však jeho samotného. Vkladám do neho veľkú nádej – najmä pre jeho pochopenie východných cirkví. Vo svojom príhovore po zvolení povedal veľa vážnych vecí. A keď som mu spomenul Košice, povedal: „Pozdravujte tam mojich spolubratov.“
A čo by ste odkázali mladým, ktorí možno hľadajú – seba, pravdu, zmysel?
V každom z nás je prázdne miesto, ktoré sa nedá zaplniť čímkoľvek. Môžeme ho zaplniť rárohami a hlúposťami – ale nasýti nás len pravda. Kto túži po pravde, túži po Bohu – či to vie, alebo nie. A keď raz zakúsime tú istotu, že Boh je a že nás miluje, môžeme žiť z tej chvíle celý život – aj cez prázdnoty, suchoty či pády. Taká skúsenosť raz stačí. Ale človek si na ňu musí spomenúť.
Celý rozhovor s vladykom Cyrilom si nezabudnite vypočuť v podcastovej verzii.
