Domov je tam, kde môžeš dýchať zhlboka
Priatelia, na svete sú miesta, na ktoré keď prídete, máte pocit, ako keby ste prišli domov. Neviem, či sa vám to niekedy stalo. Počul som to od viacerých ľudí a ja sa k nim pripájam. Napokon, aj svetovo vychýrené metropoly ako Viedeň, Praha či Rím majú v sebe niečo iné, špecifické. To, čomu sa hovorí genius loci.
Mne sa to tiež stalo – pred rokmi, keď som sa dostal do Macedónska k legendárnemu Ochridskému jazeru, pri ktorom sa nachádza starobylý Monastier svätého Nauma. Ten bol žiakom svätých Cyrila a Metoda a spolu s ich ostatnými žiakmi, ktorých vyhnali z Veľkej Moravy, sa usídlil na tomto mieste.
Nemyslím, že to bola náhoda. Kláštor stojí na mierne vyvýšenom teréne pri jazere, veje tu príjemný vánok, skrátka, je tu presne to, čo som už spomínal. Je to miesto hlbokých nádychov, a hlboký nádych, to je život, to je sloboda, to je radosť.
Na Ochridské jazero si spomeniem vždy, keď v Skutkoch svätých apoštolov čítam o tom, ako mal svätý apoštol Pavol v Troade videnie: „Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: ‚Prejdi do Macedónska a pomôž nám!‘ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium.“ (16,9-10)
Monastier svätého Nauma je významným pútnickým miestom. Mnísi tu už nežijú, je tu hotel a celkom drahý, fajnový, parádny. O takom sa vyhnancom z Veľkej Moravy ani nesnívalo… V chráme je pochovaný svätý Naum. Bol to divotvorca, pri jeho hrobe sa udialo množstvo uzdravení.
V niekdajšom monastieri pri Ochridskom jazere som mal pocit, ako keby som prišiel domov. Zvláštne. Ako keby zapadli do seba dve legové kocky a všetko bolo zrazu na poriadku. Dnes by som to azda cítil inak, no v tých rokoch ma to veľmi zasiahlo, veď ešte aj teraz na to spomínam.
Kúsok odtiaľ je starobylé mesto Ochrid. Stálo v ňom vraj 365 chrámov a liturgie sa každý deň počas roka slávili v inom chráme. Niektoré zanikli, iné stoja dodnes. Svojho času to bolo jedno z najpobožnejších a najsvätejších miest vtedajšieho kresťanského sveta.
V roku 1767 to tu rozmetali Osmani a v centrálnom chráme urobili stajne pre kone. Aj to je už, našťastie, minulosťou.
Akoby v kontraste, len kúsok od Ochridu, keď idete cestičkou popri Ochridskom jazere, prejdete do Albánska. Je to krásna a drsná krajina. Komunistický diktáror Enver Hodža ju spravoval železnou rukou od roku 1944 až do roku 1985, keď zomrel. V krajine zakázal všetky náboženstvá aj ich prejavy. Výsledkom bolo, že sa chystal na vojnu proti celému svetu. Pre každého Albánca mal byť vybudovaný jeden bunker – tak mi o tom aspoň rozprávali domáci.
Občas počuť, že bez náboženstiev by na svete nebolo konfliktov a vojen. Nie je to pravda a diktátor Enver Hodža to len potvrdzuje.
Na druhej strane je svätý Naum, ktorý mal stovky žiakov. Svätec, ktorý za života zmenil vzdelávaním život tisíckam mladých ľudí a zázraky koná aj po smrti.
