Priatelia, tak sa nám končí ďalší školský rok. V akej pozícii sa nachádzate? Ste ešte študentom? Alebo bývalým študentom? Či ste v úlohe rodiča, ktorý má doma školáka? Ale ste nebodaj učiteľom?
Každá z týchto pozícií má svoje čaro, dary, záväzky a úskalia.
Prešiel som si všetkými spomínanými kategóriami, azda s bonusom toho, že som bol ešte na dôvažok aj dieťaťom učiteľky, teda „učiteľské decko“, decko s protekciou, ako posmešne dodávali spolužiaci rebelanti a ružolíci prepadlíci.
Byť učiteľským deckom malo výhodu, lebo to bolo ešte v časoch, keď mali učitelia váhu a deti im na konci roka prinášali kvety a bonboniéry. Kvety putovali do kostola a bonbóny som mohol zjesť, hoci primárne neboli prinesené pre mňa.
Sám som bol neskôr niekoľko rokov pedagógom a dnes som rodičom školopovinného dieťaťa.
Asi najlepšia pozícia je tá posledná. Ste pozorovateľom, občas netrpezlivým učiteľom, no najviac sa staráte o to, aby všetko fungovalo. To je poslanie a poslanie dáva zmysel ľudskému plahočeniu.
Vzdelanie je prospešné, pokiaľ ho vieme rozumne používať pre dobro sveta. Ak nás vedomosti majú zničiť, potom, priznajme si, nemalo žiaden zmysel. Preto potrebujeme dobrých učiteľov, ktorí nám nielen vlejú do hláv vedomosti, ale nás hlavne naučia žiť.
Ale dosť už o vzdelávaní. Sú tu prázdniny. Don Bosco mal k prázdninám výhrady. Deti, ktoré celé mesiace kultivoval, počas voľných dní zvlčili.
V ostatnom čase som videl žiakov, ako radostne odhadzovali školské tašky do kúta. Robili to akoby na znak toho, že sa pred nimi črtá nekonečné leto, dva mesiace pohody, neplechy a flákania. Bodaj by don Bosco nezalamoval rukami…
A videl som aj chlapcov, ako sa ruvali na ihrisku a v tom detskom oflinkovaní bolo toľko života, že to vyzeralo ako trepotanie vtáčích krídel, keď kŕdeľ vrabcov víri prach.
Spomenul som si pri tom na vzácnosť vrabcov a na to, že ľudia sú podľa Ježišových slov cennejší ako „mnoho vrabcov“. Zdá sa, akoby to Učiteľ myslel ironicky, unavený z nášho večného nechápania. Lebo občas máme také tendencie nahovárať si, že my sme tým vrcholom civilizácie, korunou historického vývinu a tak podobne. Čím ďalej od Ježiša, tým viac tento pocit narastá.
No potom sa človek pozrie na stredovekú katedrálu a porovná ju napríklad s dnešným sklobetónovým nákupným centrom, čo je vlastne tiež katedrála, ale vzýva sa tu bôžik konzumu, a či chce, alebo nechce, musí uznať, že tí starí majstri mali predsa len v niečom navrch. A to napriek tomu, že nemali ani zlomok vedomostí, ktorými môžeme disponovať dnes.
Tak isto aj v myslení. Kým dnes človek občas netuší, čím je, kým je a načo sa motá po svete, filozofi sa aspoň pokúšali dať odpovede, ktoré korešpondujú s prirodzenosťou človeka.
Do toho ako meteorit z neba padá kresťanstvo s výkrikom lásky na kríži a konceptom odpúšťania nepriateľom. No a v novej situácii sa musí nájsť miera medzi filozofiou a teológiou.
Veľkým priekopníkom tohto nového ideového súžitia je jeden z najvzdelanejších mužov svojej doby – cirkevný otec Klement Alexandrijský. Filozof, teológ a pedagóg z druhého storočia.
Mám rád jeho zmysel pre praktickosť, ktorá súvisí aj s učením a vzdelávaním. V spise Vychovávateľ napríklad píše o prospešnosti fyzického cvičenia. To mi sedí na tých chlapcov vrabcov na ihrisku.
„Fyzické cvičenie je pre mládež užitočné, pretože prospieva zdraviu a zušľachťuje telesné a duševné schopnosti. Pokiaľ nás neodvádza od dôležitejších činností, je cvičenie príjemné a užitočné.
Niektorí muži sa stretajú nahí v pästnom súboji a iní zasa hrajú hru s malou loptou. Zvyčajne, keď je slnečné počasie. Iným stačí prechádzka, keď sa vracajú z poľa alebo idú do mesta.
Ak by sa chopili motyky, nebolo by to nič nízke, týmto poľnohospodárskym cvičením sa dá aj trošku si privyrobiť.
Skoro som sa zabudol zmieniť o Pittakovi, mytilénskom kráľovi, ktorý obľuboval zvlášť užitočné cvičenie – mlel obilie.
Tiež je prospešné chodiť po vodu. To je užitočné samo osebe. Dobré je aj sekať drevo, ktoré sa dá potom využiť.
Pästný súboj, ktorý sme spomínali, však nemá slúžiť na bezcenné súperenie a rivalitu. Skôr nech sa prelieva mužský pot!
Vo všetkom je však potrebné mať správnu mieru. Nie je vhodné, keď je niekto úplne lenivý, ale ani ak sa na smrť unaví.“
Tieto slová Klementa Alexandrijského o správnej miere nech sú nám povzbudením v každej činnosti, do ktorej sa púšťame, aby sa spájalo príjemné s užitočným a praktické so zdraviu prospešným. Nech je presne takéto aj naše vzdelávanie, ale aj čas prázdninového oddychu.
