Vždy je zaujímavé sledovať kúzelníka, keď robí niečo na prvý pohľad ohromujúce, nečakané a nepochopiteľné. Automaticky sa mu pri ďalšom kúzle snažíme pozerať na ruky. Odborníci na kúzlenie hovoria, že sa netreba dívať na tú ruku, ktorá je najviac činná, ktorá sa hýbe, kýva, máva. Práve naopak – treba sa pozerať na tú druhú, zdanlivo menej aktívnu ruku.
Prečo? Lebo úlohou tej prvej, mávajúcej ruky je len niečo fiktívne robiť – odvádzať a viazať pozornosť. V skutočnosti koná tá druhá ruka. Tá, ktorá sa najviac kýva a máva, vlastne nerobí nič.
Aj preto sa už od 18. storočia popri slove mávať u nás vžilo aj slovo mátať. Keď niekto máta, tak máva len preto, aby zavádzal. A od slova mátať už nemáme ďaleko k najdramatickejšiemu slovu dnešného evanjelia – k slovu mátoha.
Učeníci videli Ježiša kráčať po vode, keď plávali proti prúdu, proti vetru, a mysleli si, že je to mátoha. Čiže v tom zmysle mátania: je to len niečo neskutočné, fiktívne. Len sa to tak zdá. Len akési kúzelnícke mávanie – mátanie –, ale nie niečo skutočne účinné.
To, čo vidia, nie je mávanie niekoho, kto je reálne prítomný, ale skôr mátanie v nich samých – v ich fantázii a v ich strachu. Povedané veľmi jednoducho a jadrne: oni pravdepodobne neverili, že je to Ježiš. Neverili, že to, čo vidia, je skutočná osoba Ježiša Krista, ktorá im môže zamávať a povedať: „Nebojte sa, ja som to, vzchopte sa.“
Je celkom možné, že Ježiš im pri týchto slovách aj pokynul rukou. Oni si však mysleli, že to nie je mávanie, ale mátanie mátohy.
A v tomto bode sa vie veľmi dobre spoznať každý jeden z nás. Veď kto by nezažil situáciu, keď musíme plávať proti prúdu, proti vetru – niekedy s pocitom vnútornej búrky: duchovnej, vzťahovej, duševnej. Keď je v nás všetko ako veľké vlny, silný vietor, víchor, víchrica.
A ešte v takejto situácii máme volať Ježiša? Ešte vtedy veriť, že to nie je len akési mátanie – volať niekoho do prázdna –, ale že ide o skutočné mávanie reálne prítomného Ježiša?
Jedna z duchovných rád, ktoré sa týkajú modlitebného rytmu našich dní, hovorí nielen o pravidelnej modlitbe ráno a večer, o modlitbe Anjel Pána na poludnie – a to všetko je veľmi dobré, lebo deň sa tak zapĺňa bodmi spojenia s Ježišom –, ale hovorí aj o niečom ďalšom. O duchovnej rade uprostred búrok každodenného života, keď duje silný protivietor nášho ega, ktorý nám bráni konať lásku.
Tá rada znie: Používajte takzvané „strelné“, alebo ešte lepšie povedané situačné modlitby. Keď uprostred situácie, uprostred vlnobitia, uprostred protivetra povieš: „Ježišu, zachráň ma.“ „Ježišu, buď so mnou.“ „Ježišu, nedovoľ mi povedať toto slovo.“ „Ježišu, pomôž mi urobiť tento dobrý skutok.“
To sú sekundové vyznania viery, že tu nie je mátoha, ale skutočný Ježiš, ktorý stojí pri nás. To je veľké privilégium pokrstených: máme online, dotykový vzťah s Ježišom. Kedykoľvek ho môžeme osloviť.
„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta,“ ubezpečuje nás Ježiš na konci evanjelia podľa Matúša. Nie ako mátoha, ale ako reálne účinný.
A napokon – učeníci mali v príbehu dnešného evanjelia ťarbavé srdce. Napriek tomu, že Ježiš rozmnožil chlieb, napriek tomu, že ho lámali, napriek tomu, že v ich rukách – v ich pomocných rukách ako v predĺženej ruke Ježiša – sa uskutočnil zázrak nasýtenia niekoľkotisícového zástupu z malej vzorky chlebov a rýb, napriek tomu mali pocit, že vidia mátohu.
A preto im Ježiš hovorí: „Vzchopte sa, nebojte sa, ego eimi – ja som.“ Všimnime si dobre: Ježiš vlastne povedal: „Ja som.“ To sú slová, ktorými sa Boh predstavil Mojžišovi. Nielenže nie som mátoha, nielenže vám mávam ako skutočne prítomný, ale ja som Boh, ktorý je mocný a silný.
A preto naozaj nič lepšie nemôžeš urobiť, drahý brat, drahá sestra, uprostred búrok a protivetrov života, než s hlbokou, osobnou, dotykovou vierou volať Ježišovo meno.
Niekedy riešime otázku: môžem povedať „Ježiš, Mária“? Ak je to len verbálna žuvačka, len slovo vyprázdnené, bez chuti, obsahu a jadra – tak to nehovor. Tak ako nevyslovuješ meno otca, mamy či blízkeho človeka ako slovné plevy bez zrna.
Ale ak vieš povedať „Ježiš, Mária“ ako modlitbu, ak naozaj oslovuješ Ježiša, ktorý je pravý Boh a pravý človek a z ktorého vychádza sila – tak áno, hovor to. A hovor to často. Ak to vieš povedať ako modlitbu uprostred protivetrov a búrok každodenných situácií.
A to je aj moje prianie do roku 2026. Máme pred sebou vyše tristo ďalších dní, ku ktorým budeme písať: rok 2026. Koľko bude búrok, koľko vlnobití, koľko protivetra? Niečo tušíme, ale veľa príde aj nečakane. To je isté. Isté je aj to, že v tom roku bude ešte veľa neistoty.
A tak sa nás Ježiš pýta: Kým budem pre teba? Mátohou? Fikciou? Zdaním? Ilúziou? Alebo živým Bohom, ktorý je pri tebe a ktorého sa môžeš kedykoľvek chytiť?
Jedna pani viezla v električke garnižu a oprela si ju o držadlo tak, že trochu prečnievala. Viacerí sa jej chytili. Keď však električka prudko zabrzdila, pohli sa – a garniža ich neudržala, lebo nebola upevnená. Tí, čo sa držali skutočného držadla, obstáli a nepadli.
Otázka znie: Čoho sa budeme držať? Niečoho neupevneného, nejakej fikcie, ilúzie? Alebo sa chytíme Ježiša, o ktorom List Hebrejom hovorí tak nádherne – a je to posolstvo na celý rok –: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ (13,8)
Toto vám zo srdca prajem do nového roku 2026: Nech je Ježiš pri nás a my pri ňom v stálom dotyku. A tak budeme pevne stáť i pevne kráčať v láske.
