Nedávno som sa prechádzal a minul stavenisko, kde robotníci stavali novú budovu. Používali veľké žeriavy na presúvanie masívnych oceľových nosníkov na miesto. Tieto oceľové nosníky sú ako kosti budovy: bez nich by sa budova zrútila. Naše kostry fungujú rovnako.
Ako mnoho iných, tak aj ja som sa po roku a pol pichania, bodania a bolenia kdesi v krížoch ocitol u fyzioterapeuta. Tam mi bolo odborným jazykom ozrejmené, že každé telo potrebuje oporu. Tou nie sú správne vybudované svaly, ale dobre poskladaná kostra. Ak je kostra pevná, svaly majú dovolenku. Ak kostra zlyháva, tak ju musia svaly suplovať, až kým sa nepreťažia.
Fyzioterapeut mi ešte prezradil prípad jednej dievčiny, ktorej skrat v mozgu zapríčinil stratu všetkých oporných bodov; pevnej zeme aj pevného tela. „Zrazu mala pocit, že nezávratne padá.“ „V tom jednom momente z nej vyšli všetky telesné tekutiny aj netekutiny. Všetkými otvormi,“ dodal. Nič strašnejšie sa vraj zažiť nedá.
Ak by človek nemal kosti, zrútili by ste sa do veľkej mäkkej hromady. Ľudia potrebujú kostry, aby mohli stáť vzpriamene. Budovy potrebujú kostry, aby mohli stáť. Všetci potrebujeme niečo pevné, o čo sa môžeme oprieť. Ak to nebudú naše Bohom darované kostry, tak to budú musieť byť fyziospoločnosťou vyrobené barly.
Aká je však kostra nášho každodenného života? Jednou vecou je telo, ale čo drží kostru mojej duše, aby sa neocitla v „dušoprázdne“?
Odpoveď je jednoduchá: Každodenná modlitba. Ale najjednoduchšie odpovede sa zákonite aj najťažšie realizujú. Ráno radšej spím dlhšie, lebo ma deti v noci budili, a večer namiesto Boha strávim s priateľmi pri pohári vína.
Fyzioterapeut mi v tom poradil.
Možno to je preto, že môj deň nemá správnu oporu. Možno môj deň nemá tú správne postavenú kostru a zrúti sa. Možno môžem dať svojmu dňu správnu oporu tým, že naplním viac momentov modlitbou.
A, áno, ani nie minútami, ale momentmi. A všetci máme oveľa viac momentov ako minút. Spomeňte si na posledný raz, keď ste trávili čas s priateľmi alebo rodinou. Ak nastala pauza v rozhovore alebo dlhšia chvíľa ticha, pravdepodobne ste tú chvíľu niečím vyplnili. Ak ste ako ja, pravdepodobne ste siahli po smartfóne.
Robíme to stovkykrát denne bez toho, aby sme o tom premýšľali; a to nielen v spoločnosti. Chytáme telefóny kdekoľvek a kedykoľvek – keď čakáme v rade, ležíme v posteli, cestujeme autobusom, vlakom alebo autom alebo na toalete.
Siahame po telefónoch bez rozmýšľania, len aby sme vyplnili nejaký prázdny čas počas dňa. Ale čo keby sme ten prázdny čas oživili?
Čo keby sme tieto prázdne momenty počas dňa premenili na chvíle naplnené Božou milosťou a prítomnosťou? Čo keby sme tieto momenty využili na budovanie pevného základu pokoja a modlitby, ktorý nás ponesie celý deň?
V Evanjeliu podľa Lukáša (17,21) nám Ježiš hovorí, že Kráľovstvo nie je ani tak kráľovstvom, ale momentom. Nie je niečím „tu alebo tam“, ale realitou, ktorá existuje v nás. A realita existuje iba v tomto momente, minulosť je spomienka, budúcnosť je iba predstava.
To znamená, že byť v kostole alebo stáť pred ikonami nie sú jediné chvíle, keď je Kráľovstvo nebeské prítomné. V skutočnosti každý moment každého dňa môže byť naplnený realitou a prítomnosťou Božieho kráľovstva, prítomnosťou prítomnosti vtedy, ak sa obrátime k Bohu a naplníme svoje srdcia jeho kráľovskou vládou v našom živote.
Ak si nájdeme chvíľu na to, aby sme potenciál, čo v nás existuje, premenili na realitu, môžeme sa stať ľuďmi, ktorí skutočne žijú ako občania Božieho kráľovstva. Môžeme byť ľuďmi, ktorí žijú „na zemi tak ako v nebi“.
Sám som si urobil zoznam takýchto momentov; malých kostí, ktoré môžu tvoriť pevnú kostru.
Aj keby ste možno naozaj chceli začať s týmto zvykom, nie je samozrejmé si spomenúť, že sa môžeme modliť, aj keď sa ráno ponáhľame do práce alebo do školy.
Ale môže sa veľa zmeniť, ak si vedľa dverí umiestnime ikonu Krista. Týmto pádom budeme mať vždy, keď sa budeme chystať vyraziť, viditeľnú pripomienku, aby sme pretrhli okovy zhonu a povinností a povedali Bohu: „Ďakujem.“
Môžeme tiež použiť modlitebný povrázok ako malú pripomienku na modlitbu počas dňa.
Môžeme ho umiestniť na miesta, ktoré by sme chceli premeniť na príležitosti na modlitbu.
Napríklad si môžeme umiestniť čotky alebo ruženec okolo radiacej páky v aute.
Tým pádom namiesto zapnutia rádia alebo počúvania hudby, keď nastúpim do auta, si na chvíľu vyhradím čas na Boha.
Ale, samozrejme, nato auto nepotrebujeme.
Môžeme si pripevniť ruženec na zips svojho batohu, kam si odkladáme telefón alebo slúchadlá.
Môžeme si ho nechať vo vrecku, v ktorom nosíme smartfón, a namiesto telefónu siahnuť po ňom, keď máme počas dňa voľnú chvíľku.
Ruženec sa tak môže stať jemnou pripomienkou, aby sme využili chvíľu a prijali Boží návrh na stretnutie, namiesto toho, aby sme hodiny trávili rolovaním na telefóne v spoločnosti virtuálnych priateľov.
Všimol som si, že keď je môj deň plný malých chvíľ modlitby, je mi oveľa jednoduchšie dodržiavať svoje modlitebné pravidlo.
Dokonca sa na to teším, pretože modlitba nie je výnimkou môjho dňa, ale skôr jeho neustálou súčasťou.
Verím, že takto môžem stáť pevne ako kresťan v modlitbe, pretože mám silnú kostru, ktorá ma drží. A tá nie je zložená len z jedného veľkého dielu, ale z mnohých drobných.
A mnoho tých menších dokáže vytvoriť konštrukciu, o ktorú sa ja budem môcť oprieť, a už sa nikdy nebudem musieť namáhať.
To, že bojujeme s rannou alebo večernou modlitbou, nie je vlastne nič zlé. A ak sa nám nedarí venovať modlitbe ani pár minút denne, je vlastne tiež v poriadku.
Vždy môžem začať tým, že sa zameriam nie na minúty, ale na momenty modlitby. Pretože hoci nemám veľa času nazvyš, vždy mám dostatok momentov.
A na začatie nie je lepší moment než teraz.
