Ježiš Kristus ukazuje svoje Srdce aj dnes – nie symbolicky, ale skutočne, viditeľne, hmatateľne. V tajomstve Eucharistie je prítomný reálne, a jeho prítomnosť sa dá dokonca skúmať mikroskopom.
Taliansky lekár Franco Serafini, špecialista v odbore kardiológia, sa niekoľko rokov vo voľnom čase venoval netypickému výskumu: vedeckému skúmaniu eucharistických zázrakov. Nie ako teológ, ale ako vedec s využitím histológie, molekulárnej biológie, genetiky a forenznej medicíny. Osobne navštívil miesta zázrakov, zhromaždil lekársku dokumentáciu, kontaktoval očitých svedkov aj výskumníkov, ktorí sa podieľali na laboratórnych testoch.
Zameral sa na päť prípadov eucharistických zázrakov, ktoré boli uznané Katolíckou cirkvou: Lanciano v Taliansku, Buenos Aires v Argentíne, Tixtla v Mexiku, Sokółka a Legnica v Poľsku.
V každom prípade išlo o hostiu, ktorá sa po premenení alebo pri adorácii začala meniť: objavili sa stopy krvi, tkaniva, niekedy dokonca aj celé súvislé vlákna. Vzorky boli odobraté pod dozorom cirkevných autorít a analyzované v nezávislých laboratóriách. Výsledky boli vždy rovnaké: išlo o ľudské srdcové tkanivo (myokard) z ľavej komory srdca.
Srdce človeka v agónii
Serafini hovorí, že pod mikroskopom opakovane identifikoval tkanivo s jasnými známkami akútneho fyzického a psychického stresu. Z lekárskeho hľadiska išlo o stav typický pre človeka v extrémnom utrpení, podobný takzvanému stresovému infarktu, ktorý môže nastať po silnej traume alebo úzkosti. Výrazná bola pritom infiltrácia bielych krviniek (zápal), fragmentácia svalových vlákien a biochemické prejavy uvoľnenia katecholamínov, typické pre stav extrémneho šoku.
Zvláštny je aj paradoxný stav tkaniva, ktoré súčasne nesie znaky života aj smrti. „Biologicky to nedáva zmysel,“ vysvetľuje Serafini. „Tkanivo je buď živé, alebo odumreté, ale nikdy nie oboje naraz. A tu nachádzame intaktné leukocyty, ktoré by za normálnych okolností zanikli krátko po smrti.“
Zhodná krvná skupina a nečitateľná DNA
V prípade z Buenos Aires výskumníci pozorovali aj lymfocytózu (vysoký počet lymfocytov) a hypogamaglobulinémiu (nízku hladinu protilátok), ktoré sú typické pre pacienta krátko po ťažkom telesnom zranení.
Vo všetkých prípadoch bola zistená krvná skupina AB, najvzácnejšia krvná skupina, ktorú má len asi 5 % svetovej populácie. Táto zhoda sa podľa Serafiniho nevzťahuje len na eucharistické zázraky, ale aj na Turínske plátno a svätú tuniku z Argenteuil. Považuje za extrémne nepravdepodobné, že by išlo o náhodu, pravdepodobnosť odhaduje na 1 k 3,2 milióna.
Upozorňuje pritom, že veda o krvných skupinách vznikla až okolo roku 1900. „Ak by išlo o podvrhy, musel by ich autor náhodne trafiť tú istú krvnú skupinu, a navyše tú najvzácnejšiu. A to opakovane, v rôznych krajinách a storočiach.“
Analýza DNA priniesla ďalšiu záhadu. Vedci síce potvrdili prítomnosť genetického materiálu, no ten sa vymykal bežným metódam analýzy. „Vzorky obsahujú DNA, ale tá nereaguje na štandardné testy,“ uvádza Serafini. „Je to fenomén, ktorý sa nedá predstierať. Akoby sa to tkanivo vedome ‚skrývalo‘. Vieme, že DNA tam je – ale nevieme ju prečítať.“
Zázrak v Lanciane: 1300 rokov bez porušenia
Ako najpôsobivejší prípad spomína Serafini zázrak v Lanciane, kde sa premenená hostia zmenila na srdcové tkanivo a víno na krv. Udalosť sa podľa tradície odohrala v 8. storočí, keď jeden baziliánsky mních počas bohoslužby pochyboval o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii.
V roku 1970 dal miestny arcibiskup vykonať vedecký výskum pod vedením profesora anatómie Edoarda Linoliho. Analýza ukázala, že ide o pruhovaný srdcový sval s intaktnými cievami a nervami a krv má krvnú skupinu AB.
Okrem toho vzorky nevykazujú žiadne známky rozkladu ani po 1300 rokoch, a to bez akýchkoľvek konzervačných látok.
Z teologického hľadiska sa zázrak chápe ako Božia odpoveď na pochybnosť. Srdcový sval odráža Kristovu lásku, krvná skupina korešponduje s jeho pôvodom z Blízkeho východu.
Rozpaky vedcov, mlčanie veriacich
„Tieto výsledky nie sú senzáciou,“ tvrdí Serafini. „Ukazujú ľudské srdce, ktoré trpí. Nič viac, nič menej. Pochopí to každý aj bez vzdelania v medicíne.“
Ako veriaci katolík zdôrazňuje, že každá premenená hostia obsahuje celého Krista: telo, krv, dušu a božstvo. Eucharistické zázraky majú slúžiť nie ako dôkaz namiesto viery, ale ako znamenie pre hľadajúcich.
Keď Serafini predstavil výsledky svojho výskumu neveriacim vedcom, najčastejšou reakciou bolo ticho alebo rozpaky. Nikto sa doteraz nepokúsil vyvrátiť jeho argumenty na úrovni faktov či analýz. Skôr sa objavujú pokusy spochybniť hodnovernosť odobratých vzoriek.
Prekvapilo ho, že na viac odporu narazil medzi katolíkmi, najmä medzi tými, ktorí uprednostňujú duchovne „čistú“ vieru. Mnohým sa prieči predstava „krvavej viery“. Niektorí mu hovoria: „Ja už verím a tieto dôkazy nepotrebujem.“ Serafini ich chápe, no pripomína, že Eucharistia je realita tela aj ducha. Kristus sa nám neobetoval len duchovne, vydal sa aj fyzicky.
Eucharistia jazykom vedy
V čase, keď je reálna prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii spochybňovaná nielen mimo Cirkvi, môže byť jazyk medicíny nečakanou, no účinnou pomocou. „Sme prvá generácia, ktorej Eucharistia prehovára aj cez mikroskop, cez laboratórium. To nie je náhoda,“ hovorí Serafini.
„Eucharistia sa dá spoznať, keď sama chce. Nie ako senzácia, ale ako znamenie. Boh pozná mieru: nechce, aby dôkaz nahradil vieru, ale chce osloviť aj tých, ktorí dnes veria skôr vede než Cirkvi.“
Serafini dnes prednáša, odpovedá na pozvania z rôznych miest a stále pracuje ako lekár. Verí, že jeho výskum prinesie viac svetla aj tým, ktorí Eucharistiu redukujú iba na symbol.
Predsa však veda nevyrieši všetko. Je potrebná viera. Viera, že toto Srdce trpelo, zomrelo a bolo vzkriesené kvôli mne, aby premenilo to moje.
