Po zakotvení „práva na potrat“ do ústavy prekročilo Francúzsko ďalšiu etickú hranicu formou zákona. Národné zhromaždenie 15. júla definitívne schválilo zákon, ktorý za presne stanovených podmienok legalizuje eutanáziu a asistovanú samovraždu. Po mesiacoch búrlivých diskusií poslanci návrh podporili pomerom hlasov 291 ku 241, čím prelomili odpor Senátu a otvorili cestu k zásadnej zmene francúzskeho prístupu k starostlivosti o nevyliečiteľne chorých.
Kým zástancovia hovoria o rozšírení osobnej slobody a dôstojnosti človeka na konci života, Katolícka cirkev označuje prijatý zákon za historický omyl, ktorý podľa nej mení samotné chápanie ľudskej dôstojnosti a úlohy medicíny.
Ešte pred rozhodujúcim hlasovaním zaznel mimoriadne ostrý apel biskupa z Bayonne Marca Ailleta, ktorý vyzval katolíckych poslancov, aby si dôkladne spytovali svedomie. V rozhovore pre časopis France Catholique upozornil, že katolícky politik, ktorý vedome podporí zákon odporujúci učeniu Cirkvi, sa dostáva do vážneho rozporu so svojou vierou.
„Kresťanská viera sa týka celého života. Každý sa musí vo svojom svedomí pýtať, či sú jeho skutky v súlade s vierou, ktorú vyznáva. Verejná podpora zákona, ktorý je v závažnom rozpore s morálnym učením Cirkvi, predstavuje skutočný problém,“ povedal Aillet. Dodal, že ak si katolícki poslanci uvedomujú tento rozpor, nemali by pristupovať k svätému prijímaniu, pokiaľ svoju situáciu neusporiadajú.
Jeho slová patrili k najostrejším vyjadreniam pomedzi francúzskeho episkopátu počas celej legislatívnej diskusie. Biskup Aillet tiež zdôraznil, že otázka eutanázie nie je iba náboženskou témou, ale dotýka sa prirodzeného morálneho zákona a základného princípu ochrany každého ľudského života.
Biskup odmietol argument, že legalizácia predstavuje prejav súcitu s trpiacimi pacientmi. Podľa neho ide skôr o to, čo svätý Ján Pavol II. označoval za „falošné milosrdenstvo“. Namiesto možnosti ukončiť život žiadal výrazné posilnenie paliatívnej starostlivosti, lepšiu dostupnosť hospicov a dôslednú ochranu výhrady vo svedomí pre zdravotníkov aj cirkevné zariadenia.
Napriek týmto výzvam poslanci zákon prijali. Francúzsko sa tak zaradilo medzi európske krajiny ako Belgicko, Holandsko, Luxembursko či Španielsko, ktoré už eutanáziu alebo asistovanú samovraždu legalizovali.
Nová právna úprava umožňuje požiadať o asistovanú smrť plnoletým osobám s trvalým pobytom vo Francúzsku, ktoré trpia nevyliečiteľnou chorobou v pokročilom štádiu, znášajú neznesiteľné utrpenie a sú schopné slobodne a informovane vyjadriť svoju vôľu. Základným pravidlom je, že smrtiacu látku si pacient podá sám. Ak to pre svoj zdravotný stav nedokáže, môže ju podať lekár alebo zdravotná sestra.
Legislatíva ešte nevstúpila do platnosti. Premiér Sébastien Lecornu oznámil, že jej súlad s ústavou preskúma Ústavná rada, ktorá sa bude zaoberať najmä otázkami ochrany výhrady vo svedomí zdravotníkov a zdravotníckych zariadení.
Bezprostredne po hlasovaní zverejnila Francúzska biskupská konferencia mimoriadne kritické vyhlásenie. Biskupi označili 15. júl 2026 za vážny zlom v dejinách krajiny.
„Rozhodnutím legalizovať eutanáziu a asistovanú samovraždu poslanci zakotvili do francúzskeho práva možnosť usmrtenia. Toto rozhodnutie je v rozpore s dlhou tradíciou súcitu,“ uviedli vo svojom stanovisku.
Podľa biskupov prijatý zákon zásadne mení pohľad spoločnosti na ľudskú zraniteľnosť, starobu, chorobu či zdravotné postihnutie. Varujú, že zmena legislatívy môže postupne oslabiť dôveru medzi pacientmi a zdravotníkmi i medzi jednotlivými generáciami.
Osobitnú pozornosť venujú riziku tlaku na najzraniteľnejších ľudí. Starší alebo osamelí pacienti sa podľa nich môžu začať cítiť ako príťaž pre svoje rodiny a namiesto podpory budú mať pocit, že spoločnosť od nich očakáva odchod zo života.
„Najchudobnejší zaplatia cenu ako prví. Starší ľudia žijúci v neistote, ktorí nechcú byť záťažou pre svoje deti alebo vnúčatá, môžu nadobudnúť presvedčenie, že by mali svoj život ukončiť,“ upozornili francúzski biskupi.
Vo vyhlásení kritizovali aj spôsob, akým sa legislatíva prijímala. Prezident Emmanuel Macron podľa nich sľuboval pokojný, informovaný a rešpektujúci dialóg. Biskupi však tvrdia, že diskusiu napokon ovládli politické, ideologické a možno aj ekonomické záujmy, ktoré boli podľa nich zakryté zavádzajúcou rétorikou.
K ostrým kritikom zákona sa pridal aj biskup z Nanterre Matthieu Rougé, podľa ktorého Francúzsko prijatím zákona „vážne podkopáva samotné základy spoločenskej súdržnosti a bratstva“.
Počas legislatívneho procesu sa viacerí francúzski biskupi opakovane odvolávali aj na nedostatočne rozvinutú paliatívnu starostlivosť. Pripomínali, že viac ako pätina francúzskych departementov stále nemá vlastné oddelenie paliatívnej medicíny. Podľa nich by štát mal najprv zabezpečiť dôstojnú starostlivosť o zomierajúcich a až potom otvárať diskusiu o ukončení života.
Parížsky arcibiskup Laurent Ulrich už počas predchádzajúcich parlamentných čítaní vyzýval poslancov, aby návrh odmietli. Zdôrazňoval, že skutočná solidarita spočíva v sprevádzaní trpiaceho človeka, nie v ponuke smrti. Podobne arcibiskup z Tours Vincent Jordy upozorňoval, že Francúzsko stojí pred hlbokou antropologickou zmenou, ktorá môže postupne ovplyvniť celé chápanie ľudského života.
Podľa kritikov zákona skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že po legalizácii sa okruh oprávnených osôb často postupne rozširuje. Práve týmto argumentom operovali viacerí biskupi, ktorí upozorňovali na vývoj v Holandsku či Belgicku, kde sa podmienky pre eutanáziu počas rokov postupne liberalizovali.
Schválenie zákona pritom neukončuje verejnú diskusiu. Očakáva sa ďalší spor pred Ústavnou radou a nevylučujú sa ani ďalšie politické iniciatívy. Katolícka cirkev už naznačila, že bude pokračovať v obrane života od počatia až po prirodzenú smrť a zároveň bude presadzovať rozvoj paliatívnej medicíny ako humánnej alternatívy k eutanázii.
Hlasovanie z 15. júla sa tak zapíše nielen do dejín francúzskej legislatívy, ale aj do dejín vzťahu medzi štátom a Katolíckou cirkvou. Zatiaľ čo politická reprezentácia hovorí o novom práve na dôstojné zomieranie, francúzski biskupi v ňom vidia začiatok zásadnej kultúrnej zmeny, ktorá môže ovplyvniť chápanie hodnoty ľudského života na celé generácie.
