Tetrarcha Herodes počul o všetkom, čo sa dialo, a bol v rozpakoch, lebo niektorí hovorili: „Ján vstal z mŕtvych,“ iní: „Zjavil sa Eliáš,“ zasa iní: „Vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ a Herodes vravel: „Jána som dal ja sťať. Kto teda je ten, čo o ňom počúvam také veci?“ a chcel ho vidieť. (Lk 9,7-9)
Ježišove slová a činy vzbudzovali otázky. U tých, čo ho prijímali, sa menili na údiv, bázeň a oslavu Boha. V tých, čo sa mu vzpierali, prebúdzali strach a dohady. Herodesa hnala zvedavosť, ktorou chcel odohnať svoj nepokoj.
Ako „externé fórum“ bol informovaný zvonka a len o vonkajšej podobe prebiehajúcich udalostí. Uvažoval politicky až pragmaticky, preto mu veci nesedeli. Tušil, že podstata tkvie niekde inde. Ale nebol tak vnútorne naladený, aby ju vedel zachytiť.
Herodes si žiadal vidieť Ježiša, nie Ježiš Herodesa. Ježiš vedel, kým je Herodes, že mu ide len o zvedavosť, Herodes nevedel, kto je Ježiš. Vymykal sa spod jeho moci. A práve to mu Ježiš potvrdil svojím odmietnutím.
Sme tu svedkami ďalšieho prejavu Herodesovej nerozhodnosti. Mocou zakrýval svoju slabosť. Bál sa Jána, lebo nebol ešte natoľko hlúpy a otupený, aby netušil, že v jadre mu práve on hovorí pravdu, on mu chce dobre, a nie jeho pochlebovači. Bývajú to zbytky výchovy z detstva, ktoré nezatlačí ani krutosť dospelého veku a ich tichý hlas v istých chvíľach oslovuje silnejšie než hlasné burácanie povrchného života.
Herodes v tomto prípade nielen počul, ale aj premýšľal, spájal si udalosti do súvislostí – a predsa mu to nebolo na osoh. Ani s celou kráľovskou mocou nemal silu zmeniť svoj život. Umlčaný Ján, podobne ako všetci jeho predchodcovia, hovoril aj po smrti.
Ján zasieval svojím životom, potom verejným kázaním. No mnohé z toho, čo zasieval, rástlo a prejavovalo sa až po jeho smrti. Hovoril aj s odťatou hlavou. A najmä vtedy. Netreba lipnúť na bezprostrednej odozve. Treba zasievať vo viere. To však predpokladá zasievať to, čomu Boh dáva svoj vzrast. V sile jeho slova, nie svojich vízií a predstáv. Vtedy sa netreba obávať. Pán sa o úrodu svojho slova vždy postará, raz skôr, raz neskôr.
Herodesov postoj potvrdzuje, že pravého ohlasovateľa nemožno nikdy úplne umlčať. Jeho hlas nie je jeho vlastný, má ho prepožičaný pre Boha – a ten ho vie rozozvučať vždy v novej a sviežej podobe.
Ježiš si vedel poslúžiť aj zachejovskou zvedavosťou, ak sa na jej pozadí skrývalo nenaplnené a nespokojné srdce. Keď ju však diktovala arogancia, povrchnosť alebo davová psychóza, odmietol ju už pri pokúšaní na púšti. Aj nám treba rozlišovať medzi povrchnou zvedavosťou a vnútorným zápalom, ktorý sa začína rozhárať pri styku s Ježišovým posolstvom: „Či nám nehoreli srdcia…?“ Ježiš videl do srdca človeka. S vonkajšou zvedavosťou netratil čas, vedel však veľmi citlivo nadviazať na úprimný záujem.
Nebáť sa toho, kto dokáže odťať hlavu, ale toho, čo dokáže zatvoriť ústa.
