Niekedy mám pocit, že moderný človek chce od Boha presne to, čo od mobilných aplikácií: nech funguje, nech veľa nežiada, nech nemíňa baterku a nech beží „na pozadí“. Viera ako tichý proces, ktorý nič nevyžaduje, a pritom zabezpečí všetko.
Z tejto túžby vyrastá stará otázka, ktorú kresťanstvo nedokáže pochovať, hoci by už zaslúžila odpočinok: Stačí veriť? Alebo treba aj niečo robiť?
Človek sa jej zvyčajne chytí až vtedy, keď sa unaví zo všetkých zjednodušení, ktoré mu spočiatku tak lichotia – len veriť, nič nekomplikovať, žiadne pôsty, žiadne liturgie, žiadne zápasy so sebou samým.
Viera je krásna vec. No je to krása kľúča – lesklá, hladká, čistá. Ale ak neskončí v zámku, neotvorí nič.
Samotná viera je priveľmi jemná, aby uniesla plnú váhu života. Je ako hodváb – utešený na dotyk, no neskús sa naň zavesiť, keď dom horí.
Áno, Boh zachraňuje. Áno, je to dar. Ale láska, ktorá nechce byť opätovaná, už nie je láska – je to charita. A Boh nie je charita; Boh je Osoba, ktorá nechce iba zaplátať prázdne miesto v človeku, ale prerobiť človeka tak, aby dokázal žiť v jeho svetle bez toho, aby sa rozpadol.
Možno preto je podobenstvo o viniči také neúprosné. Ratolesť nemá vlastné zásoby. Nenabíja si svoje baterky. Ratolesť žije len vtedy, keď je pripojená. Môže meditovať celé hodiny, môže sa presviedčať, že jej stačí „silno veriť“, ale ak visí v suchu, skončila.
Žiť s Bohom nie je intelektuálny projekt. Je to vzťah. A vzťah, ak niečím pohŕda, tak jednostrannosťou. Skús manželke povedať, že ju miluješ „vo viere“, ale nebudeš sa ozývať, nebudeš prítomný, nepomôžeš s ničím praktickým. Zistíš, ako dlho taká „čistá viera“ vydrží.
Odtiaľ pochádza aj ten večný spor o „viere“ a „skutkoch“. Skutky nie sú vstupenka do neba. V nebi nikto nekontroluje bodové hodnotenie. Skutky sú jednoducho to, čím sa človek dáva Bohu. Sú to otvorené okná, ktorými môže prúdiť vzduch. Vyvetraná duša. Preto kresťanská tradícia od začiatku vedela, že viera zabetónovaná medzi ušami je len polovica príbehu. Začiatok, nie koniec.
Kým sa človek neponorí do krstu – svojej malej smrti a malého vzkriesenia –, ostáva ratolesťou, ktorá sa na vinič díva cez plot. Kým neprijme Ducha, je len divokou rastlinou. A kým neje zo stola Eucharistie, žije len zo svojej vôle, nie z Božej sily.
Boh nedáva príkazy preto, aby sme sa zapotili. Dáva ich preto, aby medzi ním a nami mohol tiecť život. Keď sa postíme, modlíme, chodíme na liturgiu – to nie je zoznam úloh, ktorý mu na konci odovzdáme. To je rytmus dýchania.
Tí, ktorí hlásali „len vieru“, mali často dobrý úmysel. Chceli Boha ochrániť pred obrazom úradníka, ktorý nás nechá čakať pri okienku. A to je pravda: Boh nie je byrokrat. Lenže zabudli povedať aj druhú polovicu: Boh nie je úradník práve preto, že nechce papier – chce človeka.
To je dôvod, prečo nestačí samotná dôvera v Krista. Nie preto, že by bola príliš slabá, ale preto, že chce prerásť do niečoho väčšieho. Viera chce byť láskou. Láska chce byť zjednotením. A zjednotenie – to je život.
Nie je to teologická matematika, je to obyčajná botanika. Ratolesť nezachráni presvedčenie, že vinič existuje. Zachráni ju len to, že sa nechá vštepiť. A kto chce žiť z Krista, musí do Krista vstúpiť. Žiadna ideológia, slogan či citát z Listu Rimanom to neobídu. Môžeme sa tváriť minimalisticky – „len veriť“ –, ale v tom prípade sme len ratolesť, ktorá sa presviedča, že stále visí, hoci ju vietor už dávno drží len zo zotrvačnosti.
Skutočný život sa začína až vtedy, keď prestaneme stáť bokom, obdivovať vinič z diaľky a necháme sa doň vštepiť, aj keď z diaľky vidíme na ňom veľa chýb. Mnohé ratolesti sú všelijaké: jedna falošne spieva, druhá zle vychováva deti, tretia roky nepriniesla ovocie.
No čo už. Všetci sme len ratolesti. Občas suché, občas nám kvet zabije májový mráz, občas plody obije letná búrka. Ale zdá sa, že o to Kristovi nejde. Zdá sa, že jemu stačí, že sa napriek všetkému držíme viniča.
Kristus nás nespasí pre naše skutky. To by bol dlh, ako hovorí modlitba z časoslova: „Nie pre naše skutky, ale pre svoje milosrdenstvo.“ Skutky sú iba spôsob, akým sa ratolesť prichytí o vinič. Viera je smer. Skutky sú krok.
A spása? Tá je miazga. Tečie zadarmo, ale len tým, čo sú pripojení.
