Ježiš vstal a odišiel do končín Týru a Sidonu. Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel, ale nemohol sa utajiť. Lebo len čo sa o ňom dopočula istá žena, ktorej dcéra bola posadnutá nečistým duchom, prišla a hodila sa mu k nohám. Žena bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka. a prosila ho, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry. On jej povedal: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ale ona mu odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“ On jej povedal: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry.“ a keď prišla domov, našla dievča ležať na posteli a zlý duch bol preč. (Mk 7,24-30)
Úvodné, zdanlivo iba informatívne vety hovoria o veľkej slobode a pružnosti, s akou sa Ježiš pohybuje, keď pohotovo odpovedá na podnety Ducha. Ochota, zahŕňajúca citlivé vnímanie a pohotové reagovanie, ktorá je dôsledkom odovzdanosti Otcovi. Čo všeličo by sa dalo do pohybu, keby sme vedeli byť takto duchovne „vláčni“!
My to vidíme skôr zo smutnej skúsenosti, keď s odstupom času zisťujeme, ako sme sa minuli s Božou vôľou a v rôznych oblastiach nerozpoznali čas Božieho navštívenia. Alebo síce verne a vytrvalo, ale kŕčovito kráčali po zabehaných cestách, lipli na vysedenom mieste a opakovane klopali na zatvorené dvere, pričom sme nevideli, že Boh nám otvoril okná…
Boh na nás čaká v rôznych sýrofeničankách a v situáciách, kde by sme to najmenej čakali. Vernosť, ale nie slepá a otrocká. Občas povzniesť ducha a porozhliadnuť sa, či Pán nemá pre mňa náhodou nachystané niečo iné…
Ani v tomto prípade Ježiš nechce lákať zástupy, ba skrýva sa pred nimi. Prichádzajú samy, s problémami, o ktorých vedia, že im z nich môže pomôcť len on. My sa až do krajnosti spoliehame na medicínu, psychológiu, poisťovne a politické zmeny. Až keď sme úplne v koncoch, niekto „objaví“ úžasnú vec – ako úzko je navzájom spojené zdravie tela i citlivý svet psychiky so zdravím duše.
Za Ježišových čias to mali ľudia jasnejšie – poznali nevyliečiteľné choroby i posadnutia diablom. Zdanlivá nevedomosť znamenala, že často boli k pravde bližšie ako my. Nečakali, kým niekto vymyslí „kristoterapiu“. Oni prišli rovno za Kristom. Pud sebazáchovy vyvoláva túžbu, túžba nádej a nádej rodí vieru. U Sýrofeničanky ju Pán priam obdivoval.
Z prvých viet o tejto udalosti vidno aj to, že ani Ježišovi nevychádzalo všetko podľa plánu. Chcel byť utajený, iste mal na to dôvody. Príchod Sýrofeničanky bol ľudsky nepríjemný. Akoby nemohol mať ani chvíľu pokoja. Dilema však bola oveľa hlbšia než len či sa nechať vyrušiť, alebo ju poslať preč už od dverí: „Teraz nemám úradné hodiny, ty patríš do inej farnosti…“
Nepríjemné prekvapenie kládlo Ježišovi otázku o hraniciach jeho pôsobenia. A práve toto „nepríjemné prekvapenie“, a nie veľké plánovanie či záplava vnútorného svetla vyvolalo hlboký kvalitatívny posun od telesnej príslušnosti k Božiemu ľudu k duchovnej príslušnosti k novému ľudu, Cirkvi. Príslušnosti na základe viery, pokory, Božieho milosrdenstva, nie pokrvného príbuzenstva.
Práve nečakané a nepríjemné zmeny nás neraz posúvajú k novým horizontom – už aj preto, že nútia povzniesť sa nad staré, zabehané cesty, nad svoje predstavy a plány. Je veľmi sympatické vidieť, že aj Boží Syn sa posúva v plnení Otcovej vôle i cez takéto príležitosti.
My kresťania sme si už privykli modliť sa „s rezervou“: prosbu síce vyslovíme, ale v duchu viac počítame s tým, že nebude vyslyšaná, než že bude: ideme sa modliť za dážď, a nevezmeme si dáždnik. Nepredpojatá Sýrofeničanka netrpela na takéto klišé. Počula o Ježišových činoch a svojej dcére veľmi túžila pomôcť. Keď si spojila tieto dva fakty, tretí logický krok bol padnúť mu k nohám a neodbytne prosiť. Pán dal aj učeníkom za vzor takúto prostotu a priamosť vo viere. Z jeho slov možno cítiť túžbu, že by aj u nás rád narážal na takúto vieru. Vieru, ktorá verí vo vypočutie.
