Svätec, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 8. januára, sa narodil okolo roku 560 na ostrove Cyprus do veriacej gréckej rodiny. Keď predčasne osirel, chlapcov strýko, ktorý bol sám mníchom, zobral ho i jeho staršieho brata ako novicov do monastiera, v ktorom žil. Keď bratia vyrástli, zložili aj oni mníšske sľuby. Potom Jurajov starší brat odišiel do vtedy známej Kalamonskej lavry v Palestíne.
Hagiograf Dimitrij Rostovskij (1651 – 1709) hovorí o začiatku Jurajovej cesty odlišne. Jurajov starší brat Heraklitos už pôsobil ako mních v Kalamonskej lavre, keď Juraj osirel a zostal na Cypre sám. Najprv si ho vzala do opatery vzdialená príbuzná, ktorá časom chcela vydať svoju dcéru za tohto zbožného mladíka.
Juraj však sníval o mníšskom živote, a preto ušiel pred plánovanou svadbou do monastiera za svojím strýkom igumenom. Keď rodina požiadala, aby jej monastier mladíka vydal na sobáš, Juraj tajne utiekol z Cypru loďou, aby sa pripojil k svojmu bratovi v Kalamonskej lavre.
Keď však Juraj do Kalamonu dorazil, jeho žiadosť o povolenie pôsobiť tam vedľa brata zamietli, zrejme pre jeho príliš nízky vek.
Juraj preto odišiel do monastiera Chozeba, ktorý založil okolo roku 480 (teda asi o storočie skôr) svätý Ján Chozebita. Bol to jaskynný monastier v Judskej púšti na ceste medzi Jerichom a Jeruzalemom, kde v tom čase žili stovky mníchov v jaskynných celách nad horským potokom. Juraj si tam získal všeobecný rešpekt pre svoj asketický život.
Napokon mu ešte ako mladému mužovi dovolili usadiť sa v Kalamone, kde zostal až do bratovej smrti. Potom sa vrátil späť do Chozeby. Tu prekonal všetkých ostatných askétov v túžbe obmedziť sa vo všetkom. Ak sa predtým zdržiaval vína a teplého jedla, teraz v mažiari roztĺkal zvyšky, ktoré zostali po iných mníchoch, a robil z nich suché guľôčky, ktoré jedával raz za dva-tri dni. Obliekal sa do sutany, ktorú si ušil z handier nájdených na skládke v susednej dedine, a z nich si vyrobil aj posteľ.
Neustále sužovaný hladom pracoval v kláštornej pekárni, celé dni stál pri rozpálených kachliach v štyridsaťstupňových horúčavách. Býval v jaskynnej cele a všetok svoj voľný čas venoval modlitbe. Spolubratia mu dali prezývku „Železo“ pre jeho odolnosť voči všetkým druhom ťažkostí. Napriek vysokému veku a vychudnutej postave sa vyznačoval vytrvalosťou a silou.
Počas perzskej invázie v roku 614 boli Kalamonská lavra aj monastier Chozeba zničené. Dobyvatelia kresťanov mučili, vrátane bratov „železného“ Juraja. Ten však z monastiera stihol ujsť v predstihu, čo miestne obyvateľstvo vnímalo ako dôkaz jeho prezieravosti.
Juraj zomrel v pokročilom veku okolo roku 625 v obnovenom monastieri Chozeba, obklopený učeníkmi a pútnikmi. Jeho populárny životopis, napísaný jeho žiakom Antonom Chozebitom, sa považuje za cenný zdroj informácií o vtedajšom mníšskom živote v Palestíne, ako aj o udalostiach perzskej invázie.
Mimoriadne starobylé vyobrazenie Juraja Chozebitu je na Freske 36 svätých, najmä palestínskych askétov a pustovníkov, v jednej z pohrebných jaskýň v Lavre svätého Sávu v rokline Cedron pri Jeruzaleme. Predpokladá sa, že freska pochádza z obdobia medzi smrťou svätca (asi 635) a arabským dobytím Jeruzalema v roku 638.
Uctievanie Juraja Chozebitu ako svätca sa zrejme začalo takmer okamžite po jeho smrti. Monastier, kde pôsobil, dnes nesie jeho meno.
