Britská spisovateľka J. K. Rowlingová, autorka svetoznámej série o Harrym Potterovi, sa nedávno na sociálnej sieti X (predtým Twitter) podelila o osobné prežívanie. Priznala, že od čias dospievania zápasí s vierou v Boha a stále nenašla odpoveď, ktorá by jej priniesla pokoj.
„Zdá sa, že je vo mne prázdnota v tvare Boha, no nikdy sa neviem rozhodnúť, čo s ňou urobiť,“ napísala. Dodala, že dnes nie je úplne presvedčená o žiadnom vierovyznaní, sama však nevie, aký dôkaz by ju mohol presvedčiť. „Asi je to podstata viery veriť bez dôkazov. Preto pravdepodobne pôjdem do hrobu s týmto nevyriešeným problémom.“
Úprimnosť namiesto definitívnych odpovedí
Rowlingová vyrastala v anglikánskom prostredí a patrí do Škótskej cirkvi. Vo svojom príspevku spomenula aj to, ako v priebehu rokov zmenila názor na množstvo tém – od rozdielov medzi mužmi a ženami cez pohľad na drogy až po otázku eutanázie. Práve tam zohral rozhodujúcu úlohu jej manžel, ktorý je lekár. Vysvetlil jej, aké riziko nátlaku a zneužívania môže znamenať legálna „asistovaná smrť“ pre chorých a zraniteľných ľudí. Aj vďaka nemu svoj pôvodný postoj prehodnotila a eutanáziu odmieta.
V čase, keď sa od verejne známych osobností očakáva jasný a jednoznačný postoj k dôležitým témam, pôsobí jej priznanie osviežujúco. Priznať „neviem“, „hľadám“ alebo „stále si kladiem otázky“ nie je slabosťou, ale prejavom odvahy. O to viac, že Rowlingová už roky čelí útokom pre svoju kritiku takzvanej rodovej ideológie a dostala tisíce vyhrážok smrťou či násilím.
„Prázdnota v tvare Boha“ v dejinách duchovného myslenia
Slová, ktoré použila, nie sú nové. Už svätý Augustín vo svojich Vyznaniach napísal: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Tento nepokoj je vyjadrením vnútornej túžby, ktorú nič pozemské nedokáže naplniť.
Francúzsky matematik a filozof Blaise Pascal v 17. storočí nadviazal na túto tradíciu a hovoril o „prázdnote v tvare Boha“ – priestore v ľudskom srdci, ktorý nedokáže zaplniť ani úspech, ani bohatstvo, ani vedomosti. Podľa Pascala sa človek môže snažiť túto prázdnotu zaplniť rôznymi vecami, no skutočný pokoj nájde až v Bohu zjavenom v Kristovi.
Keď Rowlingová priznáva, že aj v sebe objavila takúto prázdnotu, dotýka sa skúsenosti, ktorú kresťanstvo pozná stáročia: že hľadanie Boha je súčasťou našej ľudskej prirodzenosti.
Viera ako následok stretnutia
Z pohľadu katolíckej viery nejde o slepý skok do tmy. Boh sa dal spoznať – v dejinách Izraela, v prorokoch a naplno v Ježišovi Kristovi. To nie sú experimentálne dôkazy, ale dejiny, ktoré nesú svedectvo. A predovšetkým sú to konkrétne životy ľudí, ktorí uverili a zakúsili, že Boh ich premieňa.
Preto viera nie je len súhlas s istým tvrdením, ale predovšetkým vzťah. Je to odpoveď na Božie pozvanie, ktoré sa uskutočňuje cez slovo, sviatosti a skúsenosť spoločenstva.
Rowlingovej priznanie je príležitosťou aj pre nás kresťanov. Nie na to, aby sme ju presviedčali argumentami, ale aby sme svedčili. Viera sa totiž nedá nanútiť. Dá sa iba darovať a prijať. Katolícka tradícia pozná cestu rozumu aj cestu srdca: filozofické úvahy kráčajú ruka v ruke s modlitbou, liturgiou a osobnou skúsenosťou lásky.
Možno práve to spisovateľka hľadá: nie ďalší dôkaz, ale stretnutie. A možno sa v jej úprimnom priznaní spozná aj mnoho iných ľudí, ktorí síce nemajú pevné presvedčenie, no cítia, že život má mať hlbší zmysel.
Áno, marxisti, aj tí s predponou „neo“ neprestanú presviedčať, že pocit, ktorý Rawlingová opísala, je len choroba, patológia. Zrejme jej želajú, aby sa z neho skoro uzdravila. Alebo platí aj iná možnosť: Boh vložil do každého človeka túžbu po Ňom samom a „prázdnota v tvare Boha“ nie je znakom patológie, ale „dôkazom“, že sme stvorení pre viac.
A pani Rawlingovej zaželajme osobnú skúsenosť Božej lásky, aby tá prázdnota v tvare Boha zmizla ešte pred jej odchodom do hrobu.
