V jednom tichšom zákutí Symbolického cintorína pri Popradskom plese je zvláštna pamätná tabuľka. Je stará, ale jej dizajn je naozaj nadčasový a vyžaruje z nej nemecká usporiadanosť. Dominuje jej citát v nemčine: „Urob ma, môj Bože, vo svete viditeľnou sviatosťou tvojej lásky.“ Meno zahynutého horolezca Petra Widerholdta je zakončené slovom „Priester“.
Keď som si to ako dieťa v časoch náboženskej neslobody preložil, to slovo „kňaz“, malo pre mňa zvláštnu auru. Prekvapujúce pre mňa bolo najmä to, ako mohol Pán Boh dopustiť, že v našich Tatrách zomrel mladý 28-ročný kňaz. Veď predsa kňazi sú dobrí ľudia a Pán Boh ich musí osobitne ochraňovať.
A neskôr tá otázka prerástla do ostrejšej formulácie: „Prečo sa aj dobrým ľuďom dejú zlé veci?“ Lebo ak by jednou z dôležitých úloh náboženského života mala byť aj ochrana pred nešťastiami, tak nie sme až tak o veľa úspešnejší v porovnaní s neveriacimi. Ba dokonca ako keby sa toho zla objavovalo viac medzi veriacimi než neveriacimi. Ako to teda je?
Sťaby kňaz sa občas stretnem s tým, že ľudia rezignovali na živú vieru, ba dokonca že ju zanechali aj preto, že ich viera v Boha neuchránila od zlých vecí. Ba niekedy im ich, žiaľ, aj privolala… Každému z nás sa stali v živote zlé veci. A mohli sme mať oprávnený pocit, že sme určite v tom čase neboli na strane Zla. Robili sme všetko správnym spôsobom, a napriek tomu sme utŕžili rany.
Mentalita pravekého človeka, ktorý práve objavil čaro výmenného obchodu, v nás po celé generácie pretrváva. No a teda ak ja dačo dávam Bohu, logicky od neho čakám protihodnotu. Napríklad v tom, že ma budú obchádzať nešťastia v horách, choroby, tragédie či polámané srdcia. Aspoň toto keby zabezpečil, stačilo by.
Ale nie. Máme obdobia, keď nás ako toho nešťastného nemeckého kňaza zasypú lavíny a sme si skoro istí, že pokojne mohli padnúť vo vedľajšom žľabe, alebo keď už v tom našom, tak prečo nie vtedy, keď sme v ňom práve tých pár mizerných minút už nemuseli byť. Niet na to odpovede, lebo Stvoriteľ presahuje naše chápanie. Ale niečo predsa len máme po ruke na to, aby sme to nevzdali.
Aký život mala Panna Mária? Narodila sa starším rodičom ako jedináčik. Deti formuje ich svorka a najlepšia je tá úplne najvlastnejšia. Ako dieťa tým musela prejsť. Bola počatá bez hriechu, ak by nie, asi by to bola náročná puberta s rodičmi vo veku starých rodičov. Určite o nich aj skoro prišla. Ako mladé dievča ich pochovávala… Už toto stačí niekomu na to, aby zavrhol Boha vo svojom živote.
Jej životným partnerom sa stal Jozef. Všetko okolo počatia a narodenia Ježiša je ťažké a povedzme si rovno, ľudsky bolestivé. Napríklad pre Jozefa. S Božou pomocou to ustáli. Znova šokujúce okolnosti betlehemskej maštale vybavenej úplne na poslednú chvíľu. Ktorá zo žien by na Máriinom mieste nezapochybovala o Božej blízkosti… Pri pôrode idú žarty bokom!
Už sa to príchodom Božieho syna malo konečne nejako utriasť. Ale nie. Útek, údel imigrantov v Egypte, tom Egypte, odkiaľ synovia a dcéry Izraela už raz utiekli za slobodou. Asi si viete predstaviť, ako sa k nim tam správali. Tiež sa vžime do Máriiných pocitov.
Mala by byť šťastná z narodenia dieťaťa. Ale dalo sa to, kým v domoch Betlehema sa rozliehal nárek matiek, ktorých synov povraždil Herodes? Mária nikdy nemala srdce z kameňa a je to tak až podnes. A veľmi dobre chápala súvislosti. Potom smrť Jozefa. Údel matky samoživiteľky je aj dnes veľmi ťažký. Čo myslíte, ako to prežívala Mária?
A potom to najťažšie: jediný syn odchádza z domu. Ktorá matka nechce vidieť úspešný život svojho dieťaťa? Tiché sny o vnúčatách… No a tu ho chceli zhodiť z brala v Nazarete, jeho rodnom meste, a on zázračne prešiel pomedzi nich, lebo ešte neprišiel jeho čas. Trochu trúfalo si predstavujem, ako prechádzal okolo svojej matky. Ona jediná spomedzi davu ho videla a poznala, a on na ňu možno oboma očami žmurkol. Akože: „Neboj sa, nie je to až také zlé…“ Ale počas krížovej cesty a keď ho neskôr mala mŕtveho v lone, to bolo také zlé, že horšie to byť ani nemohlo. „Prečo sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom?“ Mnohí z nás by si v jej situácii dookola a do ohlušenia opakovali túto vetu… Neviem, či aj ona. Asi len v bolestivom mlčaní našla odpoveď.
Tak ja naozaj neviem. Neviem, prečo sa deje toľko zla. Koľko dronov a rakiet musí Putin vyslať za noc na ukrajinské mestá, aby sa ukojila jeho krvilačnosť? Osemsto? Tisíc? Keď ich bude dvetisíc za noc, bude už mať srdce na pokoji? A rozvadená Európa kedy pochopí, že ide aj o jej dobro? Lebo zdá sa, že aj „dobrej Európe“ sa dejú zlé veci, a my zjavne nevieme, čo s tým. Radi by sme to zvalili na náboženstvo a Boha, ale v tomto konflikte to absolútne nezafunguje. „Dobrí“ kresťania zabíjajú iných kresťanov. Zjavne nie zlých, alebo aspoň horších.
A možno nie Boh dopúšťa zlé veci. Aj následky hriechov iných dopadajú na náš život. Tiež s tým má často čosi do činenia aj naša slobodná vôľa a možnosť voľby medzi dobrými a zlými cestami pri dosahovaní svojich cieľov. Mala ju v plnosti aj Panna Mária. Mal ju aj úbohý kňaz Peter Wiederholdt. (Chatár zo Zbojníckej chaty František Kelle st. bol – na rozdiel od súčasných trendov vo veci horských chát, čo aktuálne hýbu Tatrancami – nanajvýš znalý. Varoval ho pred lavinóznou situáciou. Aj jeho spolulezca Petra Rigóa. Oni to videli ináč…) Spomeniem si na neho dnes pri svätej omši.
