Gréckokatolícka cirkev má od 27. septembra nového blahoslaveného. V obci Bilky na Zakarpatí sa konala slávnosť, ktorej predsedal poľský kardinál Grzegorz Ryś ako osobitný legát Svätého Otca Leva XIV. Počas liturgie bolo meno otca Petra Orosa zapísané medzi blahoslavených ako mučeníka, ktorý zostal verný evanjeliu a jednote s Cirkvou.
Od siroty k horlivému kňazovi
Petro Oros sa narodil 14. júla 1917 v obci Biri na území dnešného Maďarska do rodiny gréckokatolíckeho kňaza. Po prvej svetovej vojne sa rodina presťahovala na Podkarpatskú Rus, dnešné Zakarpatie na Ukrajine. Už ako dvojročný prišiel o otca a v roku 1926, keď mal len deväť rokov, zomrela mu aj matka. Malého Petra prijala do starostlivosti rodina kňaza Sabova.
V roku 1937 zmaturoval na gymnáziu v Chuste a nastúpil do seminára v Užhorode. 28. júna 1942 bol vysvätený za kňaza. O rok neskôr absolvoval kurz pre vojenských kaplánov v Barci pri Košiciach, no rýchlo sa vrátil k službe vo farnostiach. Najskôr pôsobil vo Veľkých Komjatoch, v roku 1946 sa stal farárom v Bilkách.
Po pripojení Zakarpatska k Sovietskemu zväzu v roku 1944 sa začalo tvrdé prenasledovanie gréckokatolíkov. Kňazi boli nútení prestúpiť na pravoslávie podriadené Moskve, kostoly zatvárali a pastoračná činnosť bola zakázaná. Otec Petro odmietol zradiť jednotu s Rímom a spolu s ďalšími kňazmi Ivanom Margitičom, Ivanom Romanom a Ivanom Čengerim pokračoval v tajnej službe veriacim.
Posledná cesta
Začiatkom roku 1953 Orosa zatkli a niekoľko týždňov strávil vo väzení. Po prepustení zostával pod neustálym dohľadom. V predsviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky (podľa juliánskeho kalendára) 27. augusta 1953 ešte slúžil tajnú liturgiu vo Veľkých Komjatoch, spovedal a rozdával sväté prijímanie.
Ráno odišiel na železničnú stanicu do Silca. Sprevádzala ho Katarína Stanková, ktorá šla kúpiť cestovný lístok. Otca Orosa udal železničný výhybkár a milicionár ho odviedol smerom k Zariččju. Prícestný kríž, ktorý tam stojí dodnes, bol svedkom posledných minút kňazovho života.
Na jeho prosbu, aby ho pustil, milicionár odpovedal: „Pomodli sa, lebo je to tvoj koniec.“ Otec Petro pokľakol, prijal Eucharistiu, ktorú mal pri sebe, a v modlitbe očakával svoju smrť. Nasledovali dva výstrely. Projektil mu prešiel bradou a krkom, až vyšiel z ramena. Zomrel na mieste. Vrah sa neskôr chvastal, že za tento čin dostal odmenu 500 karbovancov (peňažná mena Ukrajiny do roku 1996), čo by dnes predstavovalo približne 15 eur.
„Živého alebo mŕtveho“
Príkaz na Orosovo zatknutie vydala KGB so slovami: „Zobrať živého alebo mŕtveho.“ Tento fakt potvrdil aj povojnový výsluch v Omsku 28. júna 1993. Pred vyšetrovateľom Borisom Lomahom sedel už penzionovaný bývalý inšpektor Vasyľ Povšyk, ktorý prvýkrát otvorene priznal: „Áno, zabil som ho.“
Tvrdil, že kňaz kládol odpor a on najskôr vystrelil varovne do vzduchu, až potom zblízka. Očití svedkovia však tvrdia opak. Katarína Stanková vypovedala, že otec Petro v okamihu výstrelu kľačal a modlil sa. Aj výsledky forenzného skúmania potvrdili, že výstrel nemohol padnúť z bezprostrednej blízkosti a trajektória projektilu zodpovedala sklonenej polohe, nie útoku. Vrahov príbeh sa preto javí ako pokus o sebaospravedlnenie.
Tajný hrob a návrat pamäti
Po vražde bolo telo najskôr zakopané v lokalite Červenyj Jarok, neskôr preložené k areálu milície v Iršave. Miesto hrobu držali úrady 39 rokov v prísnom utajení. Napriek tomu v srdciach veriacich jeho pamiatka nevyhasla. Od začiatku bol vnímaný ako mučeník, ktorý zomrel pre nenávisť k viere.
Po páde komunizmu sa začalo pátranie po jeho pozostatkoch. V auguste 1992 jeho telo exhumovali a 23. augusta 1992 slávnostne pochovali v kaplnke pri chráme v Bilkách. Objavilo sa aj svedectvo kňaza Štefana Bendasa, že Oros mohol byť ešte v roku 1944 tajne vysvätený vladykom Teodorom Romžom za biskupa. Keďže však ide o jediné a neoveriteľné tvrdenie, Cirkev ho uctieva ako kňaza a mučeníka.
Cesta k blahorečeniu
Proces sa začal po páde komunizmu. Otec Lászlo Puškaš z Mukačevskej eparchie zhromaždil množstvo dokumentov a svedectiev. V roku 2022 pápež František uznal, že Petro Oros zomrel ex odio fidei – pre nenávisť k viere. Tým bola otvorená cesta k dnešnému blahorečeniu.
Otec Petro Oros bol pre svojich veriacich láskavým a starostlivým pastierom. V čase prenasledovania v tajnosti slúžil liturgie, spovedal a prinášal Eucharistiu, bol pre nich útechou aj duchovnou oporou. Svoj život zavŕšil naplnením Kristových slov: „Dobrý pastier položí život za svoje ovce.“
Jeho pamiatku si v Mukačevskej eparchii každoročne pripomínajú aj pešou púťou. Blahorečenie v Bilkách je nielen naplnením túžob miestnych veriacich, ale aj povzbudením pre celú Cirkev, že láska a vernosť Kristovi majú väčšiu moc než akýkoľvek útlak.
