„Jeden kňaz o ňom povedal: ‚Má pravdivú tvár dobrého človeka.‘ Vie si vážiť, čo v živote dostal. V mnohých situáciách som sa s ním radila. Byť po boku takéhoto svätého človeka a vidieť ho s jeho slabosťami, ale aj s jeho neustálym snažením byť blízko Pána Boha je pre mňa obrovský dar,“ povedala o poľskom saleziánovi Tadeuszowi Żurawskom akademická maliarka Remigia Litwinowiczová, ktorá sa s ním desaťročia poznala a spolupracovala s ním na projektoch svojich obrazov a vitráží. Viacero z nich zdobí kostol milosrdných bratov v centre Bratislavy, sakristiu i steny ich nemocnice.
Z Poľska prišla v minulých dňoch správa, že otec Tadeusz 2. augusta skonal. „Mal rád krásu,“ prehodí pani Remigia a zaspomína si: „Raz sa stalo, že sa rozbila polovica vitráží a my, ktorí sme boli okolo nich, sme stŕpli. On s pokojom povedal, že sa urobia ešte raz. Myslím, že toto je svätosť: byť pokorným a prijímať všetko z Božích rúk ako dar. Na mňa veľmi zapôsobila lahodnosť jeho ducha. “
Pritom, ako sa dozvedáme, už ako osemročný bol konfrontovaný s ťažkou situáciou, ktorá do jeho života vniesla nevýslovnú bolesť. Býval na Ukrajine, vo Volyni, kde v jednu noc sa stal svedkom vraždenia Poliakov. Pred jeho očami mu zabili takmer celú rodinu, prežila len mama a brat, otcovho brata s celou rodinou – aj malými deťmi – zavraždili. Malý Tadeusz prežil iba zázrakom: držal v ruke kríž, vďaka ktorému bol zachránený.
„Vždy som obdivovala, že tým ľuďom, ktorí sa dopustili ťažkého zločinu, dokázal odpustiť. Pritom po tej vražde rodiny sa potuloval bosý, hladný ulicami, pritúlili ho neznámi ľudia. On povedal, že všetko odpustil, len aby sa tí ľudia obrátili. Veľa rokov sa mu snívali ťažké sny: v noci sa budil, kričal a začal utekať, nevedel, čo sa deje, až ho mama, ktorá prežila, musela chytiť, zastaviť, aby precitol. A všetky tieto traumy dokázal odpustiť.
Asi pred pätnástimi rokmi sa vrátil na miesto tohto vraždenia, do volynského lesa, kde zostali aj po desaťročiach kosti jeho predkov. Zorganizoval tam púť skupinky ľudí. So súhlasom tamojšieho biskupa miesto vyčistili, pretože tam fungovala píla, pásli sa tam kravy a ľudia sa popri tom potkýnali o kosti mŕtvych. Všetky kosti teda vyzbierali a urobili tam pietne miesto s vysadenými tujami.
Tamojší ľudia mu sľúbili, že sa o to budú starať a pamiatku mŕtvych zachovajú. Čiže on aj na toto miesto išiel s odpustením. Dokonca vo svojej vitrážovni zaúčal ľudí, ktorí prišli z Ukrajiny, Kazachstanu, dával im prácu, vybavil im ubytovanie, rôzne úľavy, pôžičky, staral sa o nich, keď nemali čo jesť. Boli to potomkovia jeho nepriateľov, ktorí mu vyzabíjali rodinu, a predsa bol pre nich anjelom. Aj to bolo pre mňa úžasné svedectvo,“ rozpráva pani Remigia.
S Ježišom na krížovej ceste
V posledných rokoch života zaskočil otca Tadeusza nečakaný nádor. Bola tým vážne ohrozená aj realizácia vitráží v kostole milosrdných bratov v Bratislave. Nádor mu prekrýval takmer tretinu tváre a celé oko, ba zmenil jeho výzor. Bol to veľmi agresívny druh rakoviny kože, na ktorý ľudia zomierajú. Práve počas tvorby vitráže s motívom svätého Michala Archanjela mu najprv vznikol tumor v oblasti nosa. Ten laserom zlikvidovali, ale počas výroby vitráže svätého archanjela Gabriela sa nádor vrátil.
Otec Tadeusz musel podstúpiť operáciu, pri tej však prišiel o pravé oko. No aj ľavé oko bolo ohrozené. Zostal mu iba zvyšok nosa. Lekári však boli radi, že mu zachránili mozog. Metastázy choroby sa plazivo zastavili práve pri ňom. Operáciu absolvoval v januári 2018, no už čoskoro sa objavil nový nádor. Rýchly a agresívny. Žiaden lekár ho už nechcel operovať.
„Pripravovali nás na to, že otec Tadeusz oslepne a paliatívne skončí svoj život za niekoľko mesiacov,“ hovorí maliarka a vitrážistka, ktorá s poľským saleziánom prežívala jeho kalváriu. Nádor na tvári stále rástol, tvár pacienta bola opuchnutá až znetvorená. Pani Remigia priznáva: „Mne to vtedy veľmi pripomínalo tvár Pána Ježiša na kríži.“
Keďže nádor hnisal, obmedzovalo to komunikáciu kňaza s ľuďmi. Prestal chodiť na spoločné obedy so spolubratmi z rehole, sväté omše začal slúžiť sám. Ale veľmi mu záležalo na tom, aby sľúbené vitráže pre milosrdných bratov v Bratislave boli dokončené. Preto aj v ťažkom stave chodil do vitrážovne a dohliadal na dielo. „Keď už bol nádor na tvári obrovský, práve sme vytvárali vitráž s motívom kráľa Dávida a svätej Cecílie. No už sme mali pochybnosti, či ich otec Tadeusz v kostole uvidí,“ dozvedáme sa.
Práve v tom čase prišiel do Poľska istý stigmatizovaný kňaz z Talianska, ktorého stigmy potvrdil aj významný neurofyziológ. Každý piatok sa otvára päť jeho rán za veľkých bolestí, no po niekoľkých dňoch sa zahoja. Dva razy modlil nad otcom Tadeuszom za zdravie. Okrem neho sa zaňho modlil ešte iný kňaz s darom uzdravovania z Medžugorja. Po modlitbách začal nádor vysychať, odlúpil sa a zmizol. Lekári medzičasom nasadili kňazovi prvú dávku chemoterapie a neverili vlastným očiam, keď nádor mizol. Označili to za zázrak.
Otec Tadeusz to komentoval slovami: „Veľa ľudí sa za mňa modlilo. Aj karmelitánsky kláštor, aj ďalšia rehoľa, veľa známych v USA. A vďaka modlitbám nám Pán Boh posiela ľudí, ktorí chcú pomôcť. Sú to anjeli poslaní Bohom a ja som dostal veľa anjelov. Ďakujem aj za túto chorobu, obetujem ju za nové kňazské a misijné povolania, viem, že Pán Boh má s tým nejaký plán.“ Aj v náročnej etape choroby opakoval, že Boh chce preňho to najlepšie. A že aj za to, čo mu v živote nevyšlo tak, ako mohlo, že aj za to môže ešte, kým je na zemi, veľa vyprosiť.
Vitráže s príbehom
„Vitráže u milosrdných bratov sú dokončené zázrakom,“ doplní pani Remigia. A ako ju ovplyvnilo utrpenie otca Tadeusza? „Všetkých, ktorí sme stáli pri ňom, nás to naučilo dôverovať Bohu napriek všetkému. Prvý raz som videla aj to, že nato, aby umelecké dielo mohlo byť svedectvom, vyžaduje si obetu. Preto verím, že tie vitráže aj rokmi budú pôsobiť a dávať ľuďom to, čo potrebujú. Toto živé svedectvo, že človek stále dáva zo seba, aj keď už na to ľudsky nemá, to je hlboká brázda, ktorú nosím v sebe ako trvalú stopu zo spolupráce s otcom Tadeuszom.
Mám v mobile nahratú modlitbu ruženca, a keď už sme nevládali pracovať, stále sme si ju púšťali. A tak vďaka Panne Márii sa dalo ísť ďalej. Ani sama neviem, koľko veľa sa toho vo mne zmenilo vďaka tejto skúsenosti. Bolo pre mňa cťou, že som mala možnosť spoznať ho aj bližšie, pretože pri práci na vitrážach v dielni sme neraz mávali dlhé rozhovory: o živote, niektorých problémoch, ktoré sme u nás doma nevedeli riešiť, alebo aj o politickej situácii. Na veľa vecí mi ponúkol odpoveď, náhľad, svetlo, aby som vedela, ako mám ísť ďalej. Chodilo za ním aj k spovediam veľa ľudí. Jeho modlitby mali v živote mojej rodiny veľký význam.
Dokázal sa usmievať aj v chorobe. To, že dostal veľký nádor, prijímal tak, ako keby to bola určitá zvláštna misia od Pána Boha, poslanie, cez ktoré môže vyprosiť nové duchovné povolania, o čo ho prosil aj jeho predstavený. Pred odchodom na večnosť, v posledných týždňoch jeho života už bolo možné vnímať, že jeho pohľad je upretý len k nebu, nič pozemské už pre neho nemalo význam a dôležitosť. Hovoril, že Pán už pre neho chystá nový, krásny príbytok, “ zdieľa svoju skúsenosť pani Remigia, ktorá spolupracovala s poľským saleziánom dvadsať rokov.
Spoznali sa na výstave jej obrazov v poľskej Lodži. Keď otec Tadeusz videl jej obrazy, poznamenal, že vyzerajú ako vitráže. A potom jej dal vytvoriť niekoľko menších diel, až napokon spolu robili vitráže veľkých rozmerov. Otca Tadeusza výrazne ovplyvnil kňaz otec Kilián, ktorý bol v Poľsku známym vitrážistom, tiež kňaz otec Tadeusz Furdyna, v Poľsku jeden z najznámejších tvorcov vitráží, ktorý ešte žije, má 93 rokov a bol aj členom poľskej biskupskej komisie pre umenie. „Otec Tadeusz Żurawski mal najradšej komplikované vitráže, ktoré si vyžadovali veľkú precíznosť,“ dotvára nám mozaiku jeho osobnosti spomínaná akademická maliarka.
Ani s hendikepom sa nevzdal misie
Zároveň nám ukazuje obrazy anjelov, ktorých maľovala a viseli mu na stene a na ktorých mal otec Tadeusz upretý pohľad v posledných mesiacoch života. Veril, že s nimi – s anjelmi – vstúpi jeho duša „na krásne miesto“ do nebeského príbytku, že práve oni ho prevedú cez „hranicu“ medzi pozemským a nebeským svetom. „A keď to hovoril, mal v očiach slzy. Bolo vidieť, že to, čo hovorí, je hlboko prežité a že on sa už pozerá ‚za horizont‘, do neba.
V tom sa tiež odrážala jeho svätosť, že nikoho nechcel zaťažovať svojou chorobou a vysvetľovaním, čo ho bolí. Naopak, skôr žartoval na margo svojej nemohúcnosti, slabosti. Ale keď hovoril o Božích veciach, bolo uňho vidieť hlboké dojatie, že jeho pozemské utrpenie sa raz skončí a že to, čo ho čaká, je nevýslovne krajšie ako to, čím ešte musí prejsť na zemi. Pre mňa to bola veľmi silná skúsenosť, po ostatnom stretnutí s ním som dlho nad ním aj celým jeho životom premýšľala, pretože jeho život bol obrovským, veľkým prúdom odpúšťania, dával zo seba maximum aj tým, ktorí mu ublížili.
A bol veľmi šťastný, že sa jeho vitráže u milosrdných bratov vydarili a že sa jeho dielo dostalo aj na Slovensko. V Anglicku takto dotvoril celý kostol, vo Vilniuse tiež, v Kyjeve zasa vitrážami vyzdobil katedrálu. Na Ukrajine sú jeho diela ešte v niekoľkých mestečkách, v Poľsku – to ani neporátam, koľko toho tam zanechal po celej krajine. A to boli monumentálne vitráže, vysoké štyri až sedem metrov.
Zaujímavé je, že on nikdy pri ich tvorbe nepoužil pojem ‚sklá‘. Vždy hovoril: ‚Poskladáme tieto sklíčka.‘ Aj v tom možno vnímať jeho lásku a nadšenie. Hovorieval tiež, že tie diela sú nato, aby evanjelizovali, že on nie je nadaný na homílie, ale že sa snaží evanjelizovať vitrážami. Aby človeka, ktorý sa na ne pozrie, nadchli pre krásu, ktorej tvorcom je Boh.
Ku koncu jeho života naňho choroba už veľmi doliehala. Ale on ešte i tak opakoval: ‚Ďakujem Pánovi, kým ešte vidím aspoň jedným okom.‘ Stále mal túžbu prežiť každý deň naplno. Plánoval, čo by ešte mohol urobiť, koľko vitráží by ešte mohol zrealizovať, pretože práca ho držala aj v utrpení: dlho do noci sedel pri obrazoch. A dokonca aj tým jedným okom vyberal farebnosť sklíčok, ktoré z nakresleného projektu bolo treba preniesť do farebnosti skla. Mal pre to úžasný cit,“ dopovedala pani Remigia a dotvorila tak spomínaním na vzácneho spolupracovníka portrét mimoriadneho kňaza a umelca otca Tadeusza.
Milosrdný brat Richard o ňom
Milosrdný brat Marián Richard Jombík OH, ktorý ako predstavený komunity a bratislavského konventu milosrdných bratov umožnil realizáciu a inštaláciu spomínaných vitráží otca Tadeusza v Bratislave, prezradil, prečo si otca Tadeusza vážil: „Kto je pre mňa otec Tadeusz, salezián z poľskej Lodže? Kňaz, rehoľník, ktorý využíval talenty pre dobro a krásu. Sám svoje životné motto odvíjal od poľského básnika slovami: ‚Umenie dáva človeku poznať krásu Boha, tá vedie človeka v usilovnosti k práci a práca dáva zmysel pre život v modlitbe.‘
Vo svojich prácach so sklom premieňal umelecké dielo na obraz Boha. On robil zo svetských vecí, ako sú okná a dvere, dielo, ktoré povzbudzuje k viere v Boha. Jeho obrazy s návrhmi pani umelkyne Remigie Litwinowiczovej v Rajskej záhrade milosrdných bratov v Bratislave urobili z prázdneho kúta nemocnice miesto, kde sa dá pobudnúť a oddýchnuť. Vitráže v kostole milosrdných bratov v Bratislave vytvorili z kostola miesto tichej adorácie aj vtedy, keď je kostol prázdny, lebo tomuto miestu dodávajú farbu a odraz neba.
Z technicky pôsobiacej chodby v nemocnici milosrdných bratov v Bratislave na treťom poschodí, kde ľudia prechádzali od výťahu k chorým príbuzným, často bez zastavenia, urobili vitráže miesto posedenia pri káve so známymi a príbuznými. Ďakujem otcovi Tadeuszovi za to, že prijal úlohu hodnú umelcov – sprostredkovať umelecké dielo na nebeský obraz,“ dodal brat Marián Richard Jombík OH. Nuž, vďaka za tento nevšedný a úctyhodný život, ktorý sa stal jedinečným svedectvom.
