Začal sa Jubilejný rok a mne sa neustále vracia na myseľ otázka, čo je v skutočnosti jeho zmyslom. Z katolíckych periodík, tak tlačených, ako aj online novín, zaznieva pozvanie k oslavám tohto výnimočného roka, ktorý sa vyhlasuje raz za štvrťstoročie. A ja mám neustále pocit, že takúto krásnu príležitosť osláviť Božie milosrdenstvo netreba prepásť ani na našom portáli.
Na druhej strane moje vnútorne výčitky neustále stroskotávajú na skalách mojej bezradnosti, ktorá nedáva priestor naplno toto jubileum osláviť. A zároveň bráni aj mojim prstom, aby napísali ďalší katolícky chválospev na otvorenú Svätopeterskú bránu.
Na čo vlastne sú tieto brány milosrdenstva, ku ktorým sa majú tento rok podnikať púte a ktorými máme ako správni katolíci prejsť? Kedysi v roku 1300, za pontifikátu pápeža Bonifáca VIII., bolo v dušiach príliš veľa tmy strachu a hriechu a svetlá milosrdenstva plynúce zo stredovekých katedrál nestačili na osvetlenie beznádeje. A tak sa rozhodli vpustiť viac svetla a urobili veľké otvory, cez ktoré okrem svetla a čerstvého vzduchu plynulo aj milosrdenstvo.
Tento prievan bol potrebný nato, aby vyvetral často oprávnené pochybnosti o ľudskej nespôsobilosti na večný život. Vtedy v stredoveku znamenali odpustky výnimočnú komoditu a ťažko dostupný produkt, po ktorom bol veľký dopyt. Dnes je to však „produkt“ dostupný kdekoľvek a kedykoľvek, no dopyt je nízky.
Aby sa človek mohol vydať na púť k bráne milosrdenstva, musel nechať zasiate a ťažko poorané pole napospas burine a lesnej zveri a vydať sa na niekoľkotýždňovú púť. Musel vymeniť istotu pokrmu pre telo za pokrm duchovný. Opustiť svoj dom a kraj, aby mohol vstúpiť do toho Božieho. Niekedy bolo nutné predať aj koňa, kravu alebo časť pozemku.
Dnes sa ponúkajú zájazdy k moru s jednodňovou zástavkou v Ríme, kde sa popri návšteve Kolosea a pizze na Campo de’ Fiori prejdeme aj jednou z otvorených brán.
Netreba ani predať auto, ani na niekoľko týždňov zveriť svoju firmu nie úplne schopnému zástupcovi. A ak sa k bráne nakoniec pre dlhé rady v múzeách ani nepodarí dostať, tak sa dá podľa kanonického práva získať odpustok za modlitbu ruženca alebo za rozjímanie nad Svätým písmom.
Odpustok už nie je ničím nedosiahnuteľným a Božie milosrdenstvo je k dispozícii neustále. To nám však nepomáha vyriešiť záhadu, čo si počať s týmto Jubilejným rokom. Keď celá Cirkev oslavuje a raduje sa, budem sa spoza plota na túto „párty“ iba prizerať?
V Roku svätého Jozefa som mohol spoznávať jeho život, keď bol vyhlásený Rok svätého Pavla, mohol som si pozorne prečítať všetky jeho listy, ak by vyhlásili Rok Zeme, tak by som si vysadil na záhrade zopár nových stromov či zbieral odpadky z lesa… Ale ako dennodenne jubilejne jubilovať?
Možnosťou je urobiť nevábny krok k starozákonnej tradícii milostivého roka, z ktorého vychádza aj ten náš jubilejný. Raz za päťdesiat rokov boli odpustené všetky dlhy a na slobodu prepustení všetci otroci. Slovo „všetci“ nie je nejakým symbolickým generalizovaním, ale skutočnosťou. Nikto si nenechal papier, na ktorom boli starostlivo zapísané nevyplatené bratrancove splátky. Nikto si nenechal v zálohe nejakého nenápadného a šikovného pohana nato, aby mu pomáhal vo vinohrade.
A tu sa núka príležitosť urobiť to isté. Nevyberať, ale prepustiť nielen všetkých svojich otrokov. A prepustiť aj seba z otroctva svojich bôžikov. Prestať slúžiť bohu práce, bohu zdravia či bohu majetku. A, naopak, nechať odísť všetkých otrokov svojich predstáv. Prepustiť svoju manželku, od ktorej som žiadal každý deň inú večeru a vždy vyžehlenú košeľu. Prepustiť svojho manžela zo služby vždy pohotového inštalatéra. Prepustiť svojich rodičov i deti z otroctva dokonalosti, ktoré som na nich uvalil. Prepustiť kňazov a biskupov z pút sterilnej svätosti, ktorými som ich spútal.
A po druhé, zabudnúť na všetky podlžnosti, ktoré mi ešte neboli vrátené. Keďže mne nikto nič hmotné nedlží, tak sa pokúsim zabudnúť na všetky svoje dobré skutky, ktoré som niekomu vykonal s tajnou vierou, že mi ich niekedy v budúcnosti takisto odplatí.
A, napokon, ak sa nám to podarí a prijmeme túto hru milostivého roka, nemusíme byť ani v stredoveku a prídeme na to, že nás tento rok asi neoberie o pole či kravu, ale môže nás oslobodiť od mnohých pút nášho otroctva.
No s Jubilejným rokom mi stále vŕta v hlave ešte jeden obraz. Otvoriť zamurovanú bránu milosrdenstva je krásnym symbolickým gestom, o ktorom sa dobre píše a ktorý dobre vyzerá na titulkách časopisov. Kto ju však na dvadsaťpäť rokov znovu zamuruje? A bude ešte niekomu o rok chýbať?
