Moji žiaci sú pri tej otázke vždy trochu prekvapení: „Sníva sa vám farebne, alebo čiernobielo?“ Nikdy ste asi nad tým veľmi nerozmýšľali, ale aj s vaším nočným snívaním to môže byť veľmi rozmanité. Niektoré sny sú akoby v odtieňoch šedej, môžeme povedať, že až čiernobiele. Ale nejaký predmet tam môže mať aj nečakane výraznú farbu, napríklad červenú. A pripadá vám to úplne normálne. Zvlášť, keď sú to ženské pery alebo šatka na jej krku. Potom sú sny, ktoré sú čiastočne čiernobiele a čiastočne farebné.
Ale sú aj také farebné sny, kde veci majú čudné a nereálne farby, a predsa vám to v tom sne pripadá úplne normálne. Asi ako to, že Simpsonovci a iné americké figúrky majú žltú alebo skoro žltú farbu; teda skôr tak až do oranžova – niektorá. A potom sú aj tie veľmi reálne a živé, až tak, že keď sa zobudíte, neviete, či ste náhodou práve nezaspali; alebo naopak. Odborníci na procesy ľudského myslenia alebo vykladačky snov by to vedeli rozanalyzovať a vysvetliť. Neviem, ako to funguje a čo to znamená, ale teším sa zo snov. Z tých farebných zvlášť.
Ale niečo podobné sa deje aj pri spomínaní si na niečo, čo ste naozaj reálne prežili. Tá lúka za skautským táborom bola plná farebných kvetov. Ale v spomienke už neviete celkom priradiť farbu k jednotlivým kvetom. Boli skrátka farebné.
Viem, že kamarát lieta na pestrofarebnom padáku. Ale aké má farby na kúskoch svojho krídla, neviem. Dokonca je to čudné, ale ani farby na vlastnom padáku niekedy v spomienke neviem priradiť na ich správne miesta. Viem, aké sú, ale kde presne je ktorá, hm, tak to by som musel tuho porozmýšľať. A to aspoň stokrát som ho už balil a rozkladal…
Ale takéto sa mi pri spomínaní si na niečo zažité ešte asi nestalo: Počas vianočnej koledy som sa odhodlal po pozvaní niekoľkých rodín ísť požehnať aj obydlia v jednej rómskej komunite. Desiatky izbičiek, neuveriteľne poprepájaných stavieb, v priebehu času dorábaných, často na úkor uličiek medzi nimi. A ešte k tomu sú aj v strmom svahu, prapodivne terasovite usporiadané. Ich tvorcovia sa museli vysporiadať aj s pomerne strmým svahom. Nikdy som nevchádzal do žiadneho obydlia po polmetrových troch drevených schodoch. Vnútri natoľko útulné, ako je to len možné. Až neuveriteľné kontrasty medzi zľadovateným extrémne klzkým snehom na strmých, ináč zablatených chodníčkoch a náhle, bez prechodu, hneď čistý koberec v izbičke bez predsiene.
Deti, čo sa na mňa cestou nabalili, rutinne zošupli topánočky a šľapky z bosých nôh a šup na tie koberce. Akoby boli všade doma. Niekedy som mal až problém vtesnať sa dnu aj ja. Hneď sa pripojili a vážnymi hláskami odriekali spolu so mnou svoj už hádam aj dvadsiaty Otčenáš. Keď som rozpäl ruky na požehnanie, koncelebrovali so mnou.
Možno je to tou únavou alebo dymom kadidla vypĺňajúcim nizučké svetlice, ale keď som si chcel večer v posteli spomenúť, čo som to dnes vlastne zažil, všetky obrazy boli čiernobiele. Bieloľadové chodníčky, sivé steny, sivé dvere s čerstvým letopočtom bielou kriedou napísaným rukou, vytŕčajúcou z čiernej reverendy s bielou štólou.
Po západe slnka sa kontrast obrazu ešte zväčšil. V posledných domoch sme s pánom kostolníkom koledovali už pri sviečkach. Aj ich svetlo v mojej spomienke ostalo tak zvláštne čiernobiele. A možno to bolo tými bielymi zúbkami detí v prítmí domčekov, ktoré odkrýval nehraný a radostný úsmev. Stal sa totiž malý vianočný zázrak: deti vstupovali do domov znepriatelených rodín a všetci sa usmievali. Iba v jednom či dvoch ich zastavil zúrivý krik a autenticky hraný hnev domácich, ale keď sa objavila moja biela štóla a obláčiky kadidla, všetko razom utíchlo. Na všetkých tvárach sa objavil úsmev.
Tie biele zuby na chvíľu – a bez vycerenia – odplašili temnotu, ktorá zvyčajne ovláda miesta extrémnej chudoby a všakovakých nerestí. Všetci sme boli zrazu ľudia, ktorí sme v tom chladnom vesmíre na domčekoch učupených jeden vedľa druhého, že to tesnejšie už ani nemohlo byť, putovali od narodenia po smrť. Svätená voda rovnako dopadala na perinky nemluvniat, ktorých duchovný osud bude s najväčšou pravdepodobnosťou dosť blízky telesnému tých z Betlehema, ale aj na zvráskavené tváre najstarších.
Chodníky medzi domami, ba i podlaha v niektorých z nich bola schodená až na šupinatú červenú skalu. Tu bola zodratá koža kopca nad našou dedinou až na jeho kostru. Deti s bosými nohami vo svojich papučkách boli pevne zapreté do tých tvrdých rebier zeme a rozžiarenými očami rozprávali hviezdam o dni plnom modlitieb, kadidla a svätenej vody. Všade bolo ohlušujúce ticho, naozaj veľmi netypické pre toto rušné a živé sídlisko. Až som sa ho zľakol. Vyžarovalo z neho znepokojujúce posvätno. Keď sme s pánom kostolníkom odchádzali unavení ako dvaja baníci vychádzajúci z bane, v ktorej sme nečakane narazili na žilku plnú drobných diamantov šťastných ľudí na úplne nešťastnom mieste, tam za našimi chrbtami sa ozval prvý clivý spev saxofónu.
Tak neviem, či to predsa len nebol iba sen. Radosť z kňazstva môžete niekedy nájsť na úplne nečakaných miestach. A ozaj, čo vy: boli ste cez tieto Vianoce aspoň na chvíľočku – ale teraz naozaj vo všetkej úprimnosti – aspoň trochu šťastní?
