Emeritný prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí kardinál Robert Sarah opäť vyjadril svoje znepokojenie nad súčasným stavom Cirkvi. Vyrušuje ho, že niektorí cirkevní predstavitelia sú príliš zameraní na sekulárne hodnoty. Príležitosť na kritiku poskytlo kardinálovi Sarahovi stretnutie s členmi Kamerunskej biskupskej konferencie 9. apríla.
„Mnohých cirkevných predstaviteľov na západe odpudzuje myšlienka postaviť sa proti svetu. Snívajú o tom, že ich svet bude milovať; stratili túžbu byť znamením protirečenia,“ sťažoval sa rodený Guinejčan kamerunským biskupom.
Nenápadný tekutý ateizmus
Hoci problém sa vo svojej podstate nezmenil, jeho forma zaznamenala inováciu: „Verím, že Cirkev našej doby je vystavená pokušeniu ateizmu. Nie však intelektuálny ateizmus, ale ten jemný a nebezpečný stav ducha: tekutý a praktický ateizmus. Práve tento druhý je nebezpečnou chorobou, aj keď sa jej počiatočné príznaky zdajú byť neškodné.“
Podľa kardinála sa tento tekutý ateizmus dostal do žíl dnešnej kultúry a nenápadne v nich koluje. „Nikdy nevysloví svoje meno, ale infiltruje sa do všetkého, dokonca aj do cirkevnej reči. Jeho prvým účinkom je určitá letargia viery. Otupuje našu schopnosť reagovať, rozpoznať chyby a nebezpečenstvá; rozšírilo sa to po celej Cirkvi,“ upozornil kardinál.
V praxi sa tento tekutý a praktický ateizmus prejavuje hľadaním „kompromisu medzi pravdou a lžami. Toto je najväčšie pokušenie našej doby.“ Podľa kardinála máme všetci svoj podiel viny na šírení tohto vírusu, ktorý napadol našu vieru. Jeho výsledkom je naša dvojtvárnosť. „Slávime náboženské obrady, ale v skutočnosti žijeme ako pohania a neveriaci,“ poukázal na symptómy kardinál, pričom sa súčasne snažil odhaliť aj ich príčiny: „Tekutý a praktický ateizmus sa živí všetkými našimi malými slabosťami, všetkými našimi kapituláciami a kompromismi, našimi klamstvami.“
Ako pavučina
Bojovať proti tomuto nešváru priamo je podľa sedemdesiatdeväťročného kardinála veľmi komplikované, lebo „tekutý a praktický ateizmus je ťažko uchopiteľný a slizký. Ak naňho zaútočíte, zapletie vás do svojich rafinovaných nenápadných kompromisov. Je ako pavučina: čím viac sa jej vzpierate, tým pevnejšie vás obopína. Tekutý a praktický ateizmus je konečnou pascou Satanovho zvádzania.“
Liek proti tejto pliage spočíva podľa kardinála Saraha v osobnom úprimnom rozhodnutí: „Lož ateizmu už do mňa neprenikne; Už sa nechcem zriecť svetla viery; Už viac nechcem dovoliť, aby vo mne koexistovalo svetlo a tma z pohodlnosti, lenivosti alebo konformizmu.“ Prelát si je však vedomý, že celoplošné riešenie tohto problému si vyžaduje čím viac zapojených osôb. „Keby sa takto rozhodli všetci, systém klamstiev by sa zrútil sám od seba, pretože jeho jedinou silou je miesto, ktoré mu dávame my sami.”
Podať ruku
Podľa bývalého kuriálneho kardinála si zachovanie ducha viery vyžaduje vzdať sa všetkého, čo ju kompromituje a odmietnuť vidieť veci inak ako cez vieru. „Znamená to držať našu ruku v Božej ruke. Som hlboko presvedčený, že toto je jediný možný prameň pokoja a vľúdnosti,“ povedal Sarah „Držať ruku v Božej ruke je zárukou skutočnej láskavosti bez spoluviny, skutočnej miernosti bez zbabelosti, skutočnej sily bez násilia. Iba duch viery môže tvoriť základ skutočnej bratskej dobrej vôle. Svet umiera, pohlcujú ho klamstvá a rivalita. Len duch viery mu môže priniesť pokoj.“
Nové pohanstvo
Myšlienky kardinála Róberta Saraha nápadne pripomínajú dobré známu prednášku čerstvo habilitovaného profesora Jozefa Ratzingera z roku 1959: Nový pohania a cirkev. Budúci pápež v nej analyzuje vtedajší i súčasný stav Cirkvi, ktorý sa zásadne zmenil vynechaním len jedného písmenka.
„Už približne štyristo rokov je táto podľa mena kresťanská Európa rodiskom nového pohanstva, ktoré neúprosne rastie v srdci samotnej Cirkvi a hrozí, že ju podkope zvnútra. Vzhľad cirkvi v modernej dobe je v podstate určený tým, že sa stala a stále stáva Cirkvou pohanov úplne novým spôsobom: nie, ako to bolo kedysi, Cirkvou z pohanov, ktorí sa stali Kresťania, ale cirkev pohanov, ktorí sa stále nazývajú kresťanmi, no v skutočnosti sa stali pohanmi,“ povedal profesor Jozef Ratzinger v slávnej prednáške, v ktorej sa prihováral za to, aby Cirkev prestala byť „lacnou samozrejmosťou“, ale stála sa opäť tým, čim je.
Cesta obnovy Cirkvi vedie preto cez návrat k jej pôvodným plánom. „Cirkev bola spoločenstvom presvedčených ľudí. Ľudí, ktorí urobili určité duchovné rozhodnutie a tým sa odlišovali od všetkých, ktorí toto rozhodnutie odmietali urobiť,“ poukazuje budúci pápež na podstatný aspekt Cirkvi.
Rozhodnutie viery, ktoré ovplyvňuje a mení životy je niečo celkom iné, ako len kultúrne kresťanstvo.
