10. októbra si každoročne pripomíname Svetový deň duševného zdravia. Školy a rozličné inštitúcie organizujú osvetové aktivity, internet a sociálne siete sú zaplavené príspevkami, ktorých cieľom je zvýšiť povedomie o psychických problémoch, odstraňovať stigmu a zdôrazňovať dôležitosť starostlivosti o duševné zdravie.
Viete si predstaviť pastiersky list na tému „Dôležitosť duševného zdravia“? Kalifornskí biskupi na zvyšujúci sa výskyt duševných ochorení zareagovali v roku 2018 práve týmto spôsobom. Pastiersky list Nádej a uzdravenie (Hope and Healing) bol napísaný v spolupráci s odborníkmi na duševné zdravie. Zdôrazňujú, že služba ľuďom trpiacim psychickými chorobami by sa mala stať dôležitou súčasťou pastoračnej starostlivosti Cirkvi. „Kríza dnešných čias predstavuje naliehavé volanie pre všetkých katolíkov. Musíme na ňu reagovať. Ľudia trpiaci duševnými ochoreniami ani ich rodiny by nikdy nemali niesť tieto bremená sami. My kresťania sa k nim musíme priblížiť, sprevádzať ich, prejaviť porozumenie a súcitný postoj, ponúkať útechu, modlitbu, ale aj konkrétnu pomoc a podporu pri nesení ich bremena.“
Bratia a sestry s bolesťou duše neraz trpia v skrytosti. Biskupi upozorňujú na nepomer v miere pozornosti, ktorá je venovaná ľuďom trpiacim psychickými a telesnými ochoreniami, napríklad rakovinou. Pripomínajú tiež, že psychické ochorenie nie je morálnym zlyhaním ani znakom nedostatočnej viery či slabosti vôle.
Medzi veriacimi sú pomerne často rozšírené predsudky voči návšteve psychológa či psychiatra, ako aj určitá stigma spojená s duševným ochorením. Mnohí trpia mylnými presvedčeniami, že príčinou ich psychických ťažkostí sú morálne zlyhania či slabá viera. Niekedy sa možno stretnúť s argumentom, že nárast psychických ťažkostí a návštev psychológa súvisí s tým, že ľudia prestávajú pristupovať k sviatosti zmierenia, alebo s odporúčaním, aby veriaci riešil problémy úprimnou spoveďou a modlitbou.
Svätý Ján Pavol II. hovorí: „Spoveď nie je a nemala by byť alternatívou k psychoterapii a od sviatosti zmierenia nemôžeme očakávať liečenie akýchkoľvek ochorení. Spovedník nie je lekár ani liečiteľ v tomto zmysle slova a v prípade, že penitent potrebuje zdravotnú starostlivosť, nemal by daný problém riešiť sám, ale nasmerovať ho ku kompetentným odborníkom.“ Rovnako aj apoštolský penitenciár kardinál Mauro Piacenza upozorňuje, že „spoveď by v žiadnom prípade nemala byť zamieňaná so psychoterapiou“. Svätá spoveď je v prvom rade sviatosť. Kňaz nemusí a nemal by suplovať psychológa a v rámci spovede riešiť ťažkosti psychického charakteru. Kým v psychoterapii je celý liečebný proces v rukách terapeuta a klienta, vo sviatosti zmierenia je kňaz len prostredníkom Božej odpúšťajúcej milosti. Toto vedomie môže posilniť úctu k nadprirodzenému rozmeru sviatosti, ako aj k jej vysluhovateľom. Osobitne si vážim každého kňaza, ktorý vo sviatosti zmierenia dokázal múdro rozlíšiť psychické ťažkosti a povzbudiť penitenta, aby vyhľadal odbornú pomoc.
Poľská psychologička a žurnalistka Agnieszka Huf varuje pred následkami dobre mienených rád, podľa ktorých majú katolíci trpiaci úzkosťou či depresiou predovšetkým prehĺbiť svoj duchovný život. Na začiatku sa človek skutočne začne viac modliť. Môže vyhľadávať modlitbové stretnutia, duchovné cvičenia a ešte lepších kňazov. Takáto modlitba však postupne prestáva byť priestorom na stretnutie a utváranie vzťahu s Bohom a namiesto toho sa stáva pokusom o uzdravenie. Boh by nikdy nemal byť redukovaný na nástroj návratu k duševnej stabilite. Takáto modlitba neprináša pokoj, ale môže zvyšovať frustráciu. Ak k uzdraveniu nedochádza, dostaví sa pocit viny, hnev na Boha, prípadne až strata viery.
Ľudia, ktorí pravidelne chodia na spoveď, môžu trpieť psychickými ťažkosťami a, naopak, aj tí, ktorí na spoveď nechodia vôbec, môžu byť zdraví, šťastní a duševne vyrovnaní. Ak pristúpime k sviatosti zmierenia, neznamená to, že sa automaticky zbavíme psychických, rodinných či dokonca telesných problémov. Na druhej strane si môžeme byť istí, že ak úprimne vyznáme a oľutujeme svoje hriechy, budú nám odpustené. Naopak, v prípade, že vyhľadáme pomoc terapeuta, neznamená to, že spoveď už nebudeme potrebovať. U veriaceho človeka je dôležité, aby napriek tomu, že bolesti svojej duše rieši s odborníkom, nezanedbával svoj duchovný život a podľa možností pristupoval k sviatostiam.
O potrebách človeka s duševným ochorením výstižne hovorí mladá žena trpiaca úzkosťou a depresiou: „Tak veľmi som túžila po väčšej podpore zo strany Cirkvi. Prosím, nerobte to ako Jóbovi priatelia, ale tak, ako by to robil Kristus. Úplne stačí, ak budete kráčať vedľa mňa. Nemusíte ma poučovať ani diagnostikovať. Ak budem chcieť riešiť svoj duchovný život, nebojte sa o tom so mnou hovoriť. Ak sa vám zdá, že sa uzatváram do seba, spýtajte sa ma – niektoré veci sa hovoria veľmi ťažko. Keď začnem plakať, prosím, len ma držte za ruku.“
Ľudia s bolesťou duše žijú medzi nami a možno s nami sedia v jednej lavici v kostole. Nepotrebujú zbytočné slová, nevyžiadané rady alebo duchovné ponaučenia, ale autentickú blízkosť a priestor, kde duševné zdravie či choroba nie sú tabuizované. Podporiť sestru či brata, aby vyhľadali odbornú pomoc, i v náročnom procese liečby môže byť mimoriadne vzácnym skutkom milosrdenstva.
