Jeden český teológ, vzdelaný to muž a skvelý učiteľ, predpovedá budúcnosť našej Cirkvi. Nebude to kostol, ktorý bude ťažiskom našich životov, a nebudú to kňazi, na ktorých sa budeme obracať. Liturgia sa prenesie do našich domovov. A my v kruhu rodiny, v intimite najbližších, budeme sláviť liturgiu tak, ako to chcel Kristus. Za jedným stolom, bez zbytočného zlata a mramoru.
Táto predstava vie očariť nejedného človeka. Veď povedzme si pravdu: Ten chlapík tam za oltárom, čo jazdí na drahom aute, či ten, čo si po večeroch rád vypije a potom ide na „duchovné rozhovory“ so svojimi obdivovateľkami… to má byť náš sprievodca do Božieho kráľovstva? A tie kostoly? Nebolo by lepšie, keby sa peniaze naliali do nemocníc a sirotincov? Gotické katedrály mali v sebe ešte niečo božské, ale dnešné biele haly s lavicami z lacnej drevotriesky… to si pokojne môžeme odpustiť.
No ako vyriešiť jeden problém? Ním je tá hrubá kniha v polici s nápisom Biblia. Presnejšie jej novšia časť titulovaná „Nový zákon“. Lebo ak ju otvoríme, zistíme, že „domáca cirkev“ rozhodne nebola len akýmsi uvoľneným klubom bez pravidiel.
Na prvý pohľad sa verše o domácich cirkvách môžu zdať ako veľmi uvoľnená forma kresťanstva – ďaleko od dnešných bohoslužobných poriadkov, chrámovej architektúry či cirkevných štruktúr. Vyzerá to ako jednoduchá verzia: stretnúť sa doma, zaspievať si piesne, vypočuť si kázanie, čítať Písmo, porozprávať sa a byť spolu – a to by bolo „cirkev“.
Možno je to pekná predstava, ale nie je pravdivá. Ako ukazuje Didaché alebo Ignác z Antiochie, prvotní kresťania už boli organizovaní, tak ako my aj oni mali zmysel pre rituál a spiritualitu, ktorá bola jedinečne kresťanská.
Domáca cirkev je ďalším príkladom toho, že už veľmi skoro mali kresťania pojem „posvätného priestoru“.
Keď Pavol spomína „cirkev vo vašom dome“, nehovorí to všetkým adresátom listu, ale konkrétnym osobám – Filemonovi a Afii, Akvilovi a Priscile, Chloe a ďalším. Boli to bohatí členovia komunity, ktorí mali priestor nielen na zhromaždenia a spoločenstvo, ale aj miestnosť vyhradenú pre kresťanskú bohoslužbu.
Neboli to len „stretnutia v dome“. Boli to doslova „cirkevné priestory“ v dome – miestnosti určené na kresťanské slávenie. Navonok to bol obyčajný dom, ale vo vnútri už fungoval ako chrám. Keď sa kresťanstvo stalo legálnym, mnohé takéto domy sa premenili na kostoly aj navonok.
V Kafarnaume bol objavený byzantský chrám z 5. storočia, postavený na ruinách domu apoštola Petra, kde podľa tradície prebýval Ježiš. Dom svätého Petra sa stal miestom bohoslužieb a jedným z najstarších známych kresťanských chrámov.
Doklady ukazujú, že kresťania už od začiatku mali liturgické chápanie viery a využívali krásu v bohoslužbe. Napríklad počas prenasledovania za cisára Diokleciána v 3. storočí záznamy z mesta Cirta v severnej Afrike hovoria o razii v dome cirkvi. Konfiškovali sa tam nádherné predmety: zlaté kalichy, strieborné poháre, bronzové svietniky a lampy, dokonca odevy a obuv – možno liturgické rúcha alebo krstné šaty, prípadne dary pre chudobných. Vidíme, že už vtedy tá „čistá“ prvotná Cirkev akosi vnímala potrebu nenalievať krv Pána Ježiša do poháru z Ikey (tá vtedy, samozrejme, neexistovala, ale isto aj ona mala svojich predchodcov) či klásť jeho telo na doštičku, na ktorej predtým krájali slaninku s cibuľou.
Archeologický výskum v Dura Europos v dnešnej Sýrii odhalil domovú cirkev plnú nástenných malieb a ranokresťanskej ikonografie. Našli tam aj amforu s vyrytým veršom z Didaché o Eucharistii; pravdepodobne obsahovala víno na sväté prijímanie.
Podobné domové cirkvi objavené aj nedávno ukazujú rovnakú starostlivosť. Vyhradené miestnosti na krsty, katechézu, Eucharistiu či kresťanské spoločenstvo. Už od počiatku bolo kresťanstvo sprevádzané usporiadanosťou, krásou a prostriedkami, ktoré pomáhali rásť vo vzťahu ku Kristovi a sprítomňovali nebeské kráľovstvo na zemi.
Ako čas plynul a kresťania získali slobodu, mohli sa stavať chrámy zasvätené už od základov výlučne bohoslužbe.
Ale čo znamená „cirkev v našich domoch“ dnes? Ako prekonať schizofréniu dvoch životov – jedného kostolného, kde naše srdcia poľahky odovzdávame Ježišovi, a toho druhého, kde naše srdcia patria netflixovému hrdinovi či obľúbenému influencerovi?
Môžeme to uskutočniť jednoduchými spôsobmi – požehnaním jedla, každoročným požehnaním príbytku alebo každodenne tým, že spojíme svoj domov s miestom modlitby.
V mnohých kresťanských východných domácnostiach sa nachádzajú ikony, kríže či tzv. ikonový kútik, miesto určené na modlitbu. Býva tam zopár ikon, sviečka, modlitebné knižky a Biblia alebo kadidlo. Rodina sa tam modlí, číta Písmo podľa cirkevného kalendára a spája sa tak s celou Cirkvou.
Môžeme si trocha zavtipkovať na adresu fary či moderných chrámov, ale história nás jemne upozorňuje: už od začiatku kresťania vedeli, že bez krásy, bez posvätnosti a bez liturgie by to nebolo ono. A či sa to odohráva v gotickej katedrále, v panelákovom byte alebo v prenasledovanej sýrskej domácnosti, pointa je stále tá istá: Cirkev je tam, kde sa stretáva človek s Kristom.
A chrámy s ich bohato zdobenými rúchami či zlatými čašami nepopierajú to, že ten najdôležitejší „dom pre Boha“ nosíme stále so sebou. Apoštol hovorí: „Vy ste chrám Ducha Svätého.“ V každom z nás je tichá izbička alebo veľká katedrála, priestor duše, kde sa dá stretnúť s Bohom, aj keď je okolo hluk, a tam sa odohráva tá pravá liturgia. A práve toto potvrdzuje chaos a neporiadok našej duše. Neumyté taniere a ponožky váľajúce sa pod gaučom, to nie je náš skutočný domov, lebo náš skutočný domov sa viac podobá krásnej katedrále, ktorá vonia kadidlom modlitby a žiari zlatom lásky.
