Istá anekdota hovorí: „Pýtate sa ma, či som veriaci? Tak na túto otázku pozná odpoveď jedine Boh…“
Je to šalamúnska odpoveď, je to vtipné, drzé a jednoznačné. Teda ak napíšeme „Boh“ s veľkým „B“, tak je jasné, že je človek veriaci. Ak je „b“ v slove „boh“ malé, no tak autor odpovede je minimálne skeptik. Ateista by odpovedal rovno, že veriaci nie je.
Niekto hovorí, že pýtať sa na vieru je drzé, že viera je intímna ako milovanie, že je to nanajvýš súkromná záležitosť. Iní hovorili a hovoria, že viera nepatrí do verejného života, nech si ju každý opatruje doma, ako vie, a keď si nevie pomôcť, nech ju teda „ofukuje poloverejne“ v kostole, medzi rovnakými bláznami.
Zakomponujem tu ešte jednu anekdotu, lebo občas sa debata posunie do roviny stvorenia sveta a otázok, ako mohol neunaviteľný Boh na siedmy deň odpočívať… „Pýtali sa pijana, z čoho pochádza človek. On povedal, že človek pochádza zo slivky. Ako? No najprv bola slivka, zo slivky slivovica, zo slivovice opica a z opice potom vznikol človek.“ Dobré, nie?
Potom je tu ešte falošný naratív o sekulárnej spoločnosti a sekulárnom štáte. Ten však nefunguje. Akonáhle sa vzdáme svojich kresťanských koreňov, charakter „sekulárneho“ štátu si prevrátia na svoj obraz šarlatáni, lumpi a tvorcovia nových pravidiel, konsenzov a dohôd.
Často to pripomínal aj svätý pápež Ján Pavol II., že ak ľudia nemajú v centre pozornosti Boha, ktorý je mierou všetkých vecí, tak sa dokážu dohodnúť na tých najzverskejších veciach a označiť ich za dobré.
Tu mi prichádza na um kapitola „Potupený kríž“ z knihy nemeckého historika Wilhelma Ziehra, kde uvádza, ako manipulatívne s kresťanstvom narábali nacisti.
Opäť sa oživili staré výmysly o tom, že Ježiš bol nemanželským synom židovského dievčaťa a rímskeho vojaka germánskeho pôvodu, ktorý sa volal Pantera, a že nebol Spasiteľom, ale bojovníkom proti Židom. K tomu sa pridružilo kresťanstvo, ktoré sa dištancovalo od Starého zákona.
V spomínanej kapitole Ziehr opisuje vzniknutú situáciu: „Pod bezprostredným vplyvom Národnosocialistickej robotníckej strany Nemecka vzniklo v roku 1932 Hnutie nemeckých kresťanov s cieľom vybudovať primeraným spôsobom ‚pozitívne kresťanstvo‘. Radikálne krídlo tohto hnutia požadovalo odstránenie Starého zákona a všímanie si paragrafov v cirkvi a u evanjelických farárov. ‚Kristus prišiel k nám,‘ vyhlásil jeden z predstaviteľov nemeckých kresťanov, ‚skrze Adolfa Hitlera‘.
Na dožinky v prvom vojnovom roku 1939 bolo z kazateľníc evanjelických kostolov ohlasované: ‚Ďakujeme Hospodinovi, že dal našim zbraniam rýchlo víťazstvo. Ďakujeme mu, že prastará nemecká pôda sa smela vrátiť k vlasti a že naši nemeckí bratia teraz môžu slobodne vo svojom jazyku spievať piesne Bohu. Ďakujeme Bohu, že desiatky rokov stará neprávosť bola zničená darom jeho Milosti a že je tým uvoľnená cesta pre nové usporiadanie národov, pre čestný mier a spravodlivosť.
A k vďake voči Bohu pripojíme vďaku voči všetkým, ktorí počas niekoľko málo týždňov viedli taký mocný obrat. Voči Vodcovi a jeho generálom, voči našim udatným vojakom na zemi, na vode, vo vzduchu, ktorí s radosťou nasadili svoj život za vlasť. Chválime ťa, Bože, náš vodca v boji, a prosíme ťa, stoj pri nás aj naďalej.‘“
Taká bola modlitba tých, ktorí sa dohodli, že zmenia svet na svoj obraz a podľa svojich predstáv, a rozpútali peklo, aké v dejinách nemalo obdobu.
Preto treba byť obozretný v tom, čo dáme do centra nášho života, našich zákonov, našej krajiny, našich dejín.
