Sú životné príbehy, ktoré sa začínajú aj končia vo viere. No sú aj také, ktoré sa vo viere nezačínajú, a predsa v nej rozkvitnú do netušených možností. Práve také sú nasledujúce dva skutočné životné príbehy.
Jeden sa odohral v Brazílii, druhý v Číne. Jeden sa začal túžbou malého dievčaťa stať sa rehoľníčkou, druhý nečakaným obrátením matky počas choroby. Oba príbehy spája podobná niť: ženy vdovy, matky viacerých detí a aktuálne rehoľné sestry; ich synovia sú kňazi, jeden z nich biskup.
Do kláštora ako vdova s deviatimi deťmi?
Sestra Sebastiana Onofre Lima sa narodila a vyrastala v Brazílii. Už v útlom veku cítila silné vnútorné volanie k zasvätenému životu. Túžila stať sa rehoľníčkou, žiť v kláštore a venovať sa modlitbe. No keď dosiahla vek vhodný na sobáš, otec rozhodol inak. Pre ťažkú finančnú situáciu rodiny jej dohodol manželstvo, a tak sa veľmi mladá vydala.
Jej život sa na dlhé desaťročia stal životom manželky a matky. Spolu s manželom vychovali deväť detí. Stala sa ženou hlbokej viery. Každý večer sa doma modlili ruženec. Keď deti zaspali, ona pokračovala v osobnej modlitbe. Jej viera bola vytrvalá, aj keď túžbu po rehoľnom živote musela odložiť.
Jej manžel nebol spočiatku katolík, ale pod vplyvom jej modlitieb a života viery napokon aj on prijal krst. Krátko pred svojou smrťou povedal ich synovi Henriqovi: „Pomôž svojej matke vstúpiť do kláštora. Je to jej sen.“
Matkine modlitby a synovo povolanie
Henrique Aparecido de Lima, dnes biskup Dourados, si na tieto slová dobre pamätá. Už ako malý chlapec vnímal maminu výnimočnú spiritualitu. Keď mal šesť rokov, prvýkrát pocítil vnútorné volanie k Bohu. V štrnástich rokoch vstúpil do seminára, kde absolvoval stredoškolské štúdium.
No keď mal 22 rokov, musel seminár opustiť, pretože rodina nemala peniaze. Aby pomohol rodičom, zamestnal sa. Pracoval najprv na poli, neskôr ako vodič nákladného auta. Tieto roky boli náročné, ale práve v nich dozrievalo jeho povolanie. Našetril si peniaze, vrátil sa do seminára a v roku 1999 bol ako 35-ročný vysvätený za kňaza redemptoristu.
V roku 2016 ho pápež František vymenoval za biskupa. Biskupské svätenie prijal 30. januára toho istého roku. Jeho matka, dnes už rehoľná sestru Sebastiana, prežívala veľkú radosť.
Odložená túžba ožila
Po smrti manžela túžba matky po reholi po viac ako troch desaťročiach ožila znova. Vstúpila do rehole redemptoristiek, konkrétne do kongregácie, ktorá prijíma aj vdovy. Tam dnes vo veku 80 rokov žije zasväteným životom. Modlí sa, slúži, pomáha iným ženám, ktoré prešli bolesťou či stratou. „Som šťastná ako rehoľníčka. Mojou túžbou bolo vždy liečiť, prinášať nádej, vyvádzať ľudí z púšte do dôstojného života,“ hovorí.
Biskup Henrique o nej hovorí s úctou a vďačnosťou: „Cítim jej duchovnú podporu. Viem, že sa veľa modlí za mňa aj za celú diecézu. Je to pre mňa veľké povzbudenie.“
Matka a syn, ktorí každý po svojom kráčajú cestou zasväteného života. Ona medzi chudobnými ženami a vdovami, on ako pastier miestnej cirkvi. Dve životné cesty, ktoré sú hlboko prepojené. Obe majú počiatky v tichej domácej modlitbe ruženca.
Z čínskej mamy piatich detí rehoľníčka v Španielsku
Jednou z hlavných postáv druhého príbehu je sestra Mária Zhang Yue Chun, ktorá sa narodila v meste Shangqiu v čínskej provincii Henan. Vyrastala v nekresťanskom prostredí, o katolíckej viere nevedela nič. Bola vydatá, starala sa o domácnosť a vychovávala päť detí. Viedla bežný život ženy v strednej Číne.
Všetko sa zmenilo počas ťažkej choroby, ktorá ju úplne vyčerpala. V tom čase jej prišli na pomoc sestry z kongregácie augustiniánok. Neboli len opatrovateľkami, ale aj misionárkami. Ich služba a modlitba prebudili v Márii túžbu spoznať Krista.
1. júla 2007 prijala krst spolu so svojimi štyrmi dcérami. Jej manžel a syn boli pokrstení na Vianoce toho istého roku. V nasledujúcom roku ovdovela. V priebehu ďalších rokov sa jej dcéry rozhodli vstúpiť do rehole, každá do komunity augustiniánok v Číne.
25. apríla tohto roku bol jej jediný syn vysvätený za augustiniánskeho kňaza. Ešte predtým, ako prijal svätenie, jeho matka už žila rozhodnutím zasvätiť svoj život Bohu v modlitbe, tichu a kláštornej kontemplácii.
Keďže v Číne kontemplatívna komunita augustiniánok nie je, rozhodla sa v roku 2015 opustiť vlasť a odcestovať do Španielska. Mala vtedy 56 rokov, neovládala španielčinu a niektoré komunity ju odmietli pre vek i jazykovú bariéru.
Pomáhal jej čínsky kňaz, no veľa musela zvládnuť sama. Vďaka elektronickému prekladaču a vytrvalosti sa dostala do kláštora v španielskom meste Vitigudino, kde ju prijali augustiniánky rekolektky.
Som šťastná
Jej spolusestra Berta spomína: „Na začiatku neovládala jazyk. No nikdy sa nesťažovala, bola stále usmiata, ochotná, pokojná. Rýchlo si získala srdcia ostatných.“
Komunita má 16 sestier zo štyroch kontinentov, medzi nimi aj z Tanzánie, Guatemaly, Peru a Španielska. Sestra Mária si osvojila základy kláštorného života, a hoci jazyk stále neovládala dokonale, noviciát zvládla.
V roku 2017 prijala biely závoj novicky a o tri roky zložila dočasné sľuby. Pri obrade bola prítomná jedna z jej dcér rehoľníčok, ktorá po svätej omši zaspievala mariánsku pieseň v čínštine.
13. mája tohto roku sestra Mária zložila večné sľuby. V pokore si ľahla na zem pred oltár, zatiaľ čo ju ostatné sestry prikrývali lupeňmi ruží. V tichosti opakovala jediné, čo sa naučila povedať po španielsky ako prvé: „Som šťastná.“
Jeden Boh, mnoho ciest
Tieto dva príbehy ukazujú, že Boh nepozná jedinú schému. Povolať môže dieťa, ktoré sa modlí ruženec s mamou, ale aj matku, ktorá Krista spozná až uprostred choroby. Jednu ženu nechá čakať na povolanie celé desaťročia, druhú vedie do kláštora cez oceány a jazykové bariéry.
Príbehy ukazujú aj to, že materstvo a zasvätený život sa nevylučujú; že zo srdca matky môže vyrásť nielen láska, ale aj nová odpoveď na Božie volanie. A že z rodiny môže vzísť nielen jedno, ale aj viacero povolaní, ak sa v nej žije v dôvere a v modlitbe.
Bohu totiž nie je nič nemožné. Ani to, aby matka a deti kráčali cestou zasväteného života. Hoci každý vlastnou, ale zjednotení v Ňom.
