Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (…) Ježiš sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16,13-23)
Hranice zasľúbenej zeme a končiace verejné pôsobenie neboli pre Ježiša zavŕšením jeho pozemského poslania. Boli otvorenou výzvou do priestoru a času Cirkvi a osobného prekročenia ostňa smrti do večnosti Kráľovstva. Pri Ježišovej schopnosti čítať abecedu praktických prejavov Otcovej vôle bola atmosféra pri Cézarei Filipovej jasnou výzvou: skala, mesto. Peter… vymodlený od Otca.
Ľudsky nezlučiteľná Petrova nestálosť s poslaním byť skalou istoty a putom jednoty sa stala príležitosťou, aby Boh potvrdil logiku viery, logiku Magnifikatu. Aj sám Ježiš nad tým zaplesal úžasom a obdivom. Aj on dôveroval Bohu tým, že Cirkev, za ktorú išiel zomrieť, i s jej univerzálnym poslaním staval na Petrovi, lebo na ňom staval Otec.
Ľudia majú názory a predstavy o Synovi človeka podľa vonkajšieho zdania; podľa toho, koho im svojím vzhľadom či pôsobením pripomína. To podstatné je vo vnútri. Druhého poznáme len natoľko, nakoľko ho máme radi. Preto „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11,27)
Petrovi chcel Otec zjaviť Syna. To nebolo len nejaké osvietenie mysle alebo nebodaj prejav spontánnej inšpirácie. Ježiš videl, že Otec dal Petrovi nahliadnuť do svojej najvnútornejšej intimity, v ktorej „Otec poznáva Syna“ a v ktorej je podstata Ježišovej identity.
Učeníci boli s Ježišom už dva rušné roky a boli si istí, kvôli komu všetko zanechali, a rozhodli sa nasledovať ho. A predsa sú situácie, keď človek na chvíľu akoby precitne, rozostrú sa pred ním hmly bezprostredného diania a zrazu si uvedomí, že tu je ktosi nekonečne väčší ako Abrahám či Šalamún. Po takýchto chvíľach zostáva tieň tajomstva, ktoré priťahuje napriek svojej nepreniknuteľnosti. Telo a krv nás môžu priviesť len po brány. Ďalej vstúpia iba tí, „ktorým to bude chcieť zjaviť Otec“.
Peter bol skalou vďaka tomu, čo mu zjavil Otec. A bol pokušiteľom vďaka tomu, čo mu zjavilo „telo a krv“. Pri nadprirodzenom poslaní sa aj bystrá logika a veľký praktický zmysel môže stať úskalím. Môže prekážať Božiemu pôsobeniu, ktoré sa začína naplno prejavovať práve tam, kde sa končia ľudské sily a schopnosti.
V každom z nás prebýva aj Peter-skala, aj Peter-pokušiteľ. Rozhoduje to, či si Ježiša utvárame podľa našich predstáv, alebo chceme brať Ježiša za svoje kritérium a konať podľa toho, čo v nás vzbudzuje jeho Duch.
