Slovo, o ktoré dnes oprieme našu meditáciu, má len tri písmená, no je absolútne kľúčové. Evanjelium ho podáva v jednoduchej situácii.
Ježiš učí. Zrazu nad sebou začuje lomoz. Pozrie sa hore a na streche vidí ľudí, ktorí ju začínajú rozoberať. A vzápätí spustia pred neho človeka ležiaceho na nosidlách – úplne bezvládneho. Štyria rozoberú strechu. Majú silu, odvahu, smelosť. Vládzu. Rozoberú strechu, aby piateho, ktorý nevládze robiť vôbec nič, spustili pred Ježiša.
A vtedy zaznie to rozhodujúce slovo: „Keď Ježiš videl ich vieru.“ Pri podobných uzdraveniach sme zvyknutí na to, že Ježiš reaguje na vieru chorého: „Keď Ježiš videl jeho vieru…“ Tu je však jemný, no veľmi dôležitý významový odtieň. Ježiš nehovorí o viere toho, ktorý má byť uzdravený, ale o viere tých, ktorí ho prinášajú.
Pozrime sa teda, k čomu ich viera viedla – a ako práve táto viera pohla Ježiša, aby chromému povedal: „Vezmi si lôžko a choď domov.“
Predovšetkým je jasné, že títo štyria sa museli zvolať, dohodnúť, spojiť. „Poď a pomôž mi s týmto chromým.“ Štyria sa museli zjednotiť. Preto Ježiš hovorí, že kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene, tam je on medzi nimi. Lebo keď sa zhromaždia, znamená to, že majú spoločný cieľ, spoločný program.
O týchto štyroch ľuďoch nevieme nič – nepoznáme ich mená, pôvod ani príbeh. Poznáme ich len podľa toho najpodstatnejšieho: podľa ich skutku. Každý z nich si vytvoril čas, aby spolu niesli piateho, ktorého mali očividne radi a ktorému chceli pomôcť.
Čo z toho vyplýva pre teba a pre mňa? Modlime sa spolu. Zvolávajme ľudí na modlitbu. Ponúkajme modlitbu. Vytvárajme priestor, kde sa ľudia môžu modliť spoločne. Bohu sa to páči. Ježišovi sa veľmi páči, keď sa modlíme spolu.
A je nádherné – a veľmi ma to teší, keď to vidím –, keď sa spolu modlia rodiny. Sú rozlietaní, majú množstvo povinností, programy, deti, rodičia, starí rodičia… A predsa si povedia: napríklad o deviatej večer sa všetko zastaví. Odložia telefóny, prácu, starosti a stretnú sa pri spoločnej modlitbe.
Prvé, čo nám evanjelium hovorí, je: Modlite sa spolu. Boh vidí vašu vieru – tak ako videl ich vieru.
Druhé: modlitba na konkrétny úmysel. Títo štyria sa nestretli len preto, aby sa porozprávali, pomodlili a rozišli. Zišli sa preto, aby urobili niečo konkrétne pre piateho človeka. Videli niekoho chromého a spoločne sa rozhodli konať. Ich modlitba mala podobu slov aj skutkov. Zobrali nosidlá za štyri konce a niesli ho.
Naša modlitba je autentická vtedy, keď nás vedie ku konaniu. Modliť sa a konať. Istá zámožná dáma na prelome 19. a 20. storočia povedala bezdomovcovi na ulici: „Budem sa za vás modliť.“ On jej odvetil dosť priamo: „Z toho sa ja nenajem.“ Akoby chcel povedať: Modlitba je dobrá, ale treba aj konkrétny skutok.
Tretie: ich modlitba smerovala k Ježišovi. Neniesli toho človeka hocikam. Niesli ho ku Kristovi. Každá dobrá modlitba má v konečnom dôsledku prehĺbiť našu vieru v Ježiša Krista – vieru, ktorá ide za hranice našej vlastnej predstavivosti.
Často sa totiž modlíme len za to, čo si vieme ľudsky predstaviť. Nemodlíme sa za to, čo sa zdá beznádejné. Povieme si: „Za toto sa už modliť nebudem, veď je jasné, ako to dopadne.“ A predsa v Písme čítame, že Bohu nič nie je nemožné. Čítame o svätých, ktorí sa modlili za veci za horizontom ľudského chápania.
Títo štyria si nepovedali: „Je chromý, to je jeho osud.“ Nie. Modlili sa, konali a niesli ho k Ježišovi – aj keď sa zdal beznádejným prípadom. A Ježiš poukazuje práve na ich vieru.
Máš vo svojej rodine alebo medzi známymi niekoho „chromého“ – telesne či duchovne? Modlíš sa za jeho vieru? Aj vtedy, keď sa zdá, že ju už nikdy nebude mať? Veľké a prekvapujúce konverzie sa často dejú preto, že sa za niekoho niekde niekto vytrvalo modlí a obetuje.
A napokon – narazili na prekážku. Dav ľudí. Nikto sa nerozostúpil. Nikto nevytvoril koridor. Mohli sa pohoršiť, vzdať to. Ale oni nepovedali: „Nemá to zmysel.“ Keď nemohli ísť dopredu, išli hore. Horizontálny pohyb zmenili na vertikálny.
Predstava, ako štyria vyložili nosidlá s dospelým človekom na strechu, je technicky náročná. Ale ešte náročnejšia bola ich viera. Ježiš môže uzdraviť aj napriek prekážkam – dokonca aj napriek ľudskej nevšímavosti.
Keby Ježiš dnes pozeral na nás, mohol by povedať: „Pozrite na ich vieru“? Vieru, ktorú žijú spoločne. Vieru, ktorá má konkrétny účinok. A to je výzva pre každé modlitbové spoločenstvo. Po modlitbe zavoláme chorému? Ozveme sa niekomu, komu zomrel blízky? Navštívime spolu niekoho v nemocnici?
Podpisom skutočnej modlitby je skutok. Ako hovorí Ježiš: „Bol som hladný a dali ste mi jesť…“ Táto praktická rovina je znakom jej pravosti.
Skúsme teda dnešný deň prežiť ako ľudia, ktorí veria napriek prekážkam, ktorí sa spoločne modlia a ktorí spoločne konajú dobro.
