Celistvý obraz Ježiša Krista stavala Cirkev od začiatku na troch pilieroch: na Písme, Tradícii a skúsenosti. Ak jeden z nich padne, obraz sa začne kriviť. Ak padnú dva, nebezpečenstvo karikatúry rastie. A čo sa stane, ak padnú tri? Nazrime do reality.
Po stáročia tvorili tieto tri piliere jednotu. Písmo a Tradícia boli od samého začiatku neoddeliteľné; Písmo je bez Tradície nemysliteľné, samo je „produktom“ Tradície.
Stáročia panovalo všeobecné presvedčenie, že evanjeliá spoľahlivo odovzdávajú skúsenosti prvých svedkov Ježiša – jeho učeníkov, sprievodcov, očitých a ušných svedkov. Písmo je teda samo Tradíciou, ktorá odovzdáva konkrétne skúsenosti ľudí s Ježišom.
Písmo sa čítalo v Tradícii, Tradícia žila z Písma a skúsenosť viery bola zakorenená v oboch. Viera nebola len učením, ale zároveň aj životom. Kristus nebol len predmetom úvah, ale živou prítomnosťou. Dôkazom sú životné príbehy svätých premenené Písmom a Tradíciou. Stačí spomenúť svätého Antona, ktorý v chráme počuje evanjeliový príbeh o bohatom mladíkovi a vztiahne ho na seba. Takéto skúsenosti nie sú nikdy izolované, ale stoja vo vnútornom vzťahu nielen k prítomnosti, ale aj k minulým generáciám.
„Vierotrasenie“
A potom prišli otrasy. Reformácia si v 16. storočí položila zásadnú otázku: Kde máme istotu viery? Martin Luther sa vracia k Písmu a vyslovuje známe Sola scriptura – jedine Písmo. Tradícia má byť odložená, aby sa človek dostal späť k pôvodnému „čistému evanjeliu“.
Písmo sa tak stáva mierou všetkého. No tým sa zároveň oslabuje živá kontinuita viery. Tradícia chápaná ako odovzdávanie živej viery je zredukovaná na problém, ktorý len sfalšoval Písmo. Pre Luthera je okrem Písma určujúca samotná skúsenosť. „Sola… experientia facit theologum,“ napíše.
A hoci Luther nemal v úmysle podkopať kresťanstvo, otvoril proces, ktorý tento smer nabral.
Osvietenstvo čoskoro totiž ukáže, že ani samotné Písmo nie je sväté. Reimarusova radikálna kritika Biblie postaví aj Písmo na stranu falšujúcej Tradície. Objavuje sa pochybnosť: Je evanjeliový Ježiš totožný s historickým Ježišom? Postupne nezostane nič z „istoty“, ktorú s Písmom ešte spájal Luther.
Biblia sa dostáva do podozrenia. Niektorí ju začnú vnímať ako neskorú konštrukciu, iní ako súbor náboženských projekcií. To, čo malo byť pevným základom, sa stáva predmetom neistoty.
A tak zostáva posledný oporný bod.
Skúsenosť ako „zbožná túžba“
Oči teológov sa postupne presúvajú k tretiemu stĺpu – ku skúsenosti. To, čo človek prežíva, cíti, vnútorne zakúša, sa považuje za poslednú istotu viery. No nie dlho.
Friedrich Schleiermacher hovorí o náboženstve ako o „pocite absolútnej závislosti“. Skúsenosť je ešte miestom stretnutia s Bohom, no ochudobnená o Písmo a Tradíciu odpútava od konkrétneho Krista dejín.
No a u Ludwiga Feuerbacha sa už náboženská skúsenosť mení na projekciu ľudských túžob. Boh je len obrazom toho, po čom človek túži. A Sigmund Freud? Náboženstvo sa stáva ilúziou, psychologickou oporou slabých. Boh je v tomto pohľade len vymysleným imaginárnym priateľom, Kristus sa v tomto procese stráca. Nezostáva Spasiteľ, ale myšlienka. Nie živá osoba, ale funkcia ľudskej potreby.
Váha viery a návrat k jednote
Zostala zásadná otázka: Na čom dnes vlastne staviame svoju vieru?
Ak je Tradícia len prežitok, ak je Písmo len historický dokument a ak je skúsenosť len vnútorný pocit, potom kresťanská viera stratila pôdu pod nohami.
Skúsenosť sama osebe totiž neunesie váhu viery. Bez Písma sa nemá o čo oprieť. Bez Tradície nemá pamäť. Bez Krista sa rozpadá na subjektívne dojmy.
Cirkev však od začiatku vedela, že pravda viery žije len v jednote. Písmo bez Tradície sa stáva mŕtvym textom. Tradícia bez Písma sa mení na zvyk. Skúsenosť bez oboch sa stáva ilúziou. Kristus sa dá celistvo poznať len tam, kde Písmo prehovára, Tradícia nesie a skúsenosť potvrdzuje, že on je živý – nie ako myšlienka ani ako projekcia, ale ako Pán, ktorý vstúpil do dejín tohto sveta a chce vstúpiť do života človeka aj dnes.
