13. januára si Rímskokatolícka cirkev pripomína významnú postavu 4. storočia svätého Hilára z Poitiers. Tento biskup a teológ zasvätil svoj život obrane božskej prirodzenosti Ježiša Krista, keď sa postavil proti ariánskej heréze, ktorá považovala Krista za stvorenie, a nie za pravého Boha rovného Otcovi.
Hilár sa narodil okolo roku 315 v galskom meste Poitiers (dnes vo Francúzsku). Pochádzal zo zámožnej pohanskej rodiny a dostal vynikajúce vzdelanie, ktoré rozvinulo jeho literárne a filozofické schopnosti. Jeho duchovná cesta sa začala hľadaním pravdy, ktoré ho priviedlo k viere v jediného Boha a v Krista ako Spasiteľa. Okolo roku 345 prijal krst a okolo roku 353 bol zvolený za biskupa svojho rodného mesta. V tejto funkcii pokrstil budúceho svätého Martina z Tours.
V roku 356 sa Hilár zúčastnil na synode v Béziers, kde dominovali biskupi ovplyvnení arianizmom. Táto skupina odmietajúca božstvo Krista presadila u ariánskeho cisára Konštancia II. (337 – 361), aby ho poslal do vyhnanstva vo Frýgii (dnes v Turecku). Vďaka tomu mohol zblízka dôkladne spoznať grécku kultúru i východnú teológiu vrátane arianizmu a jeho koreňov. Zároveň pokračoval v tvorivej teologickej činnosti, keď vytvoril latinské výrazy pre grécke teologické pojmy a dopísal svoje najvýznamnejšie dielo De Trinitate (O Trojici), pozostávajúce z 12 zväzkov, v ktorom systematicky obhajoval božstvo Ježiša Krista.
So svojou schopnosťou vysvetľovať zložité teologické otázky jasne a logicky zdôrazňuje v tomto diele učenie Nicejského koncilu, že Otec, Syn a Svätý Duch sú jednej podstaty, pričom analyzuje pasáže Písma, ktoré hovoria o Kristovom božstve, človečenstve a vzkriesení.
Frýgické trojročné vyhnanstvo mu umožnilo precítiť potrebu väčšej spolupráce a jednoty medzi východnou a západnou cirkvou. Zreteľne to vyjadril v spise De Synodis (O synodách), ktorý napísal na podnet galského episkopátu, ale obracal sa ním na biskupov Západu i Východu.
Aj keď Hilárov prístup k teologickým konfliktom bol charakteristický zmierlivosťou a voči tým, ktorí vyznávali, že Syn je „podobný“ Otcovi, prejavoval pochopenie a usiloval sa ich priviesť k úplnej viere v Kristovu rovnosť s Otcom, v roku 359 ho z Malej Ázie vykázali „ako semenisko nesvornosti a rušiteľa Východu“. Cestu do Poitiers využil na to, aby pri každej vhodnej príležitosti kázal proti arianizmu.
Po príchode z vyhnanstva niekedy v roku 360 sa Hilár vrátil k pastoračnej činnosti v diecéze. Pod jeho vedením sa synoda v Paríži v roku 361 prihlásila k terminológii Prvého nicejského koncilu, čím upevnila jednotu Cirkvi v Galii. Hilár, „kladivo na ariánov“, bol na nej poctený titulom „osloboditeľ Galie“.
Ako svedčia starobylé zachované pramene, posledné roky života strávil Hilár pomerne pokojne. V tom období napísal Liber mysteriorum (Knihu o tajomstvách) i komentáre k 67 žalmom Tractatus super psalmos (Traktát o žalmoch), v ktorých interpretoval proroctvá i žalmy ako predobrazy Krista a Cirkvi, ako aj Commentarius in Evangelium Matthaei(Komentár k Evanjeliu podľa Matúša).
Hilár z Poitiers je aj autorom mnohých hymnov. Jeden z nich – Jesus refulsit omnium (Ježiš, žiara všetkého) – sa pokladá za text prvej vianočnej koledy.
Hilár zomrel ku koncu roka 367, pochovaný je v Kostole St-Hilaire-della-Celle v Poitiers. Pápež Pius IX. ho v roku 1851 vyhlásil za Učiteľa Cirkvi.
Svätý Hilár vo svojich dielach spojil teologické uvažovanie s hlbokou modlitbou. Jedna z nich môže byť pre nás vhodnou inšpiráciou:
Daj, ó, Pane, aby som zostal vždy verný tomu, čo som vyznal v kréde svojho znovuzrodenia, keď som bol pokrstený v Otcovi i Synovi i vo Svätom Duchu. Nech sa klaniam tebe, nášmu Otcovi, a spolu s tebou tvojmu Synovi; aby som bol hodný tvojho Svätého Ducha, ktorý vychádza z teba prostredníctvom tvojho Jednorodeného Syna. Amen. (De Trinitate 12, 57)
