Ako mení choroba či ťažká diagnóza život i službu kňaza a jeho priority? Aké sú skúsenosti kňazov s takýmito okamihmi? Možno ich naozaj považovať za akési križovatky či míľniky na ich ceste, ktoré mnoho zmenia?
Dominikán páter Pius Majerovič, ktorý už vyše desať rokov slúži chorým v nemocnici milosrdných bratov v Bratislave, ale aj v bratislavskom Ústave srdcových a cievnych chorôb, unikol počas pandémie covidu smrti len o vlások. Lekári boli skeptickí, šance na prežitie mizivé. Prezradil, že spomedzi piatich kňazov, o ktorých ťažkom stave vedel a za ktorých sa ľudia vtedy intenzívne modlili, prežil len on. Istú úlohu v tom pripisuje príhovoru svätého Šarbela Machlúfa, ktorého olejom veriacich neraz pomazal.
S hendikepom za oltárom
Kňaz Košickej arcidiecézy doc. ThDr. Ján Jenčo, PhD., bol konfrontovaný s ťažkou diagnózou pred takmer desiatimi rokmi. Keď sme sa stretli pri rozhovore po vlaňajších duchovných cvičeniach, priznal: „Nepovedal by som, že moja diagnóza zmenila moje kňazstvo, ale naučila ma prežívať ho ešte hlbšie a intenzívnejšie vo vďačnosti Pánu Bohu za každý deň, ktorý mi dáva.“ Rakovina mu vniesla do života aj ťažký hendikep – obrala ho o jednu končatinu, ale na prvý pohľad by si to mnohí možno ani nevšimli.
Na okamih, keď mu krutý ortieľ oznámili, si dobre pamätá. „Moje vnútro bolo naplnené obavami, ale aj odovzdanosťou. O svojej chorobe som nerozprával ani svojim blízkym, avšak vedeli o tom ľudia, ktorí ma sprevádzali. Nemal som v úmysle svoju chorobu skrývať alebo zatajovať pred svetom, ale možno nezaťažovať tých, ktorí mi boli najbližší. Pán Boh mi stále posielal do cesty ľudí, ktorí ma sprevádzali a ktorí mi dokázali byť oporou. Tak som mal stále väčšiu istotu, že Boh je vo všetkom prítomný. A čo mi najviac pomáhalo? Určite vedomie toho, že viem, kam idem. Vedomie toho, že som súčasťou tajomného tela Cirkvi, že sú ľudia, ktorí trpia oveľa viac ako ja. Zároveň mi pomáhal vnútorný život modlitby a vzťahu s Bohom. V neposlednom rade ľudia, ktorých mi Pán Boh neprestáva posielať do cesty.“
Netají, že tým, že prišiel v dôsledku rakoviny o pravú ruku, ľudia mu niekedy vyjadrujú svoj súcit s jeho hendikepom. „Ak vidíme človeka s hendikepom alebo takého, ktorý viditeľne trpí, je nám ho ľúto. Človeku dobre padne, keď vidí ľudí, ktorí s ním súcitia. Na druhej strane upozorňujem, že je veľa ľudí, ktorí navonok vyzerajú dobre, zároveň im nič nechýba, ale možno vo vnútri trpia oveľa viac ako ja. Nemám pocit, že by som nejako veľmi trpel v porovnaní s tými, ktorých poznám alebo mám možnosť nahliadnuť do ich života. Každá diagnóza má svoj hendikep, ten môj je spojený s absenciou jednej ruky, tým pádom sú činnosti, ktoré sa musím učiť robiť ináč, možno niektoré nemôžem robiť, avšak stále vnímam viac Božieho požehnania ako obmedzení v živote.
Asi žiadny kríž v živote nehľadáme. Ani žiadny kríž nie je cieľom nášho života. Žiadny kríž a ťažkosť nie je dobro samo osebe. No môže sa stať prostriedkom na to, aby sme sa stali možno pokornejšími, pozornejšími, naslúchajúcejšími iným.“ Tvrdí, že nepatrí k tým, ktorí by vyhľadávali kríže. „S krížom máme vždy bojovať konštruktívnym spôsobom a zároveň pomáhať tým, ktorí nesú kríž,“ presvedčivo doplní.
A čo by poradil tým, ktorí sa nedokážu vyrovnať s krížom choroby? „Prosiť Pána o silu prežívať prítomnú chvíľu. Zároveň ho treba prosiť, aby nám posielal ľudí, o ktorých sa môžeme oprieť. V našich rukách nie je to, čo bude o týždeň alebo o mesiac, v našich rukách je však to, ako dokážeme prijať a spracovať prítomný okamih. Pán Ježiš sa v Getsemanskej záhrade potil krvou a ako Boží Syn nám ukázal aj slabosť a krehkosť ľudskej prirodzenosti. Takže každý máme právo svojím spôsobom prežívať kríž, ktorý prichádza v akejkoľvek forme: niekedy to môže byť úzkosť, niekedy to môže byť plač, inokedy to môže byť veľké ticho nad nepochopením toho, čo sa deje.
Ale stále potrebujeme veriť, že Pán Boh nám nedáva väčší kríž , než sme schopní uniesť, a zároveň nám neprestáva posielať do cesty ľudí, o ktorých sa môžeme oprieť. Každému by som prial, aby sme dokázali hľadať a nachádzať podanú alebo natiahnutú ruku človeka a zároveň silu, ktorú nám môže dávať iba Boh, v hĺbke srdca aj uprostred tých najväčších bolestí,“ uzatvára svoje svedectvo rodák z východného Slovenska.
Zlom, pokorenie i očista zároveň
PhDr. PaeDr. Jozef Jurina, PhD., rodák z Oravy, je správcom farnosti Rišňovce v okrese Nitra. Predtým štrnásť rokov pôsobil vo farnosti Opoj. Na svojom konte má mnoho kníh najmä filozofického zamerania. Nečudo. Vyštudoval filozofiu, teológiu a pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave, Katolíckej univerzite v Ružomberku a Katolíckej univerzite v poľskom Lubline.
Za kňaza bol vysvätený v roku 1987. Najprv bol kaplánom v Radošovciach, potom Piešťanoch, neskôr farárom vo Vrbovom. Práve za jeho pôsobenia tam bol v rokoch 1992 – 1997 postavený a posvätený nový Kostol svätého Gorazda, ktorý je druhý najväčší na Slovensku s týmto patrocíniom.
V rokoch 1998 – 2005 sa venoval vysokoškolským študentom na Trnavskej univerzite. Bol úspešným a talentovaným teológom, osobnosťou, ku ktorej študenti vzhliadali. Lenže stačil jediný okamih, pár sekúnd, ktoré preťali jeho cestu, plány i úspechy v akademickom prostredí.
„Vyskúšal som študentov na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzite z dejín filozofie, prišiel som domov a zrazu som cítil nesmiernu bolesť. Vedel som, že to bude asi infarkt. Zavolal som si záchranku. Zaujímavé bolo, že som bol stále pri vedomí a cítil som pritom úžasný pokoj. Bolo to 13. mája 2013. V deň celosvetovej spomienky na Fatimskú Pannu Máriu som sa teda ocitol v blízkosti smrti. Bol to ťažký infarkt, no ostal som nažive,“ povedal o svojej tristnej skúsenosti.
Pretavil ju aj do pôsobivej, priam intímnej výpovede v knihe Vnútro otvorené dokorán (Dobrá kniha, 2015). Ale nebránil sa ani rozhovoru pri rozhlasovom mikrofóne na túto tému. „Mysľou mi prebehol život môjho otca, ktorý zomrel na infarkt, keď mal 46 rokov. V krátkej chvíli som pocítil, ako sa ma dotýka nebo. Boží prst. Takmer šesť týždňov som prežil v rukách lekárov a personálu. Ale napriek úsiliu nastali komplikácie: po mesiaci som dostal silný zápal perikardu, silný výpotok, arytmiu a podobné ťažkosti. Nielenže som nevládal nič zjesť, nemohol som nič piť. Každá voda mi pripadala zlá, už som nevedel, akú minerálku, akú vodu piť. Až vtedy som pochopil, čo všetko prežívajú ľudia s rakovinou alebo bolesťami.
Asi u každého kňaza musí dôjsť k takému dozretiu, keď si uvedomí, že to všetko, čo prežil, malo preňho zmysel. Pre mňa to bolo akoby ukázanie cesty z Božej strany a všetky radosti, ale aj smútky, frustrácie a bolesti som prehodnotil. Pochopil som, že až roky prinášajú múdrosť. Kým sa nedotkneme Ježišových rán ako apoštol Tomáš, nepochopíme zranených. Ani tých, čo niečo hľadajú, čo trpia,“ zbilancoval kňaz Jozef prežívanie nečakanej zdravotnej príhody.
„Vedel som, že Panna Mária ma zachráni!“
Pripojil aj kľúčové poznanie, ktoré získal: „Nasledoval dlhý čas na premýšľanie. Zistil som, že tak, ako som žil, už ďalej nemôžem. Nielen po telesnej stránke. Po stránke duchovnej.Keďže som, podobne ako všetci kňazi, bol mariánskym ctiteľom, vedel som, že Panna Mária ma zachráni. Ale strašne ma to, čo som zažil, pokorilo. Myslel som si, že ako kňaz, učiteľ, ako človek som úžasný, ale nebolo to presvedčivé.
Ten môj príklad v živote nebol taký, ako by som bol býval chcel. Koľko rokov som napríklad slávil Vianoce, Veľkú noc a stále som bol taký istý. Modlieval som sa ružence, chodil som aj na púte, bol som ctiteľ Panny Márie, ale nebolo v tom ponorené moje vnútro.
A ja som po infarkte zrazu cítil, že som sa kdesi posunul. A toto bola práca Panny Márie: akoby ma viedla za ruku k vnútornej premene, prehĺbeniu mojej viery. Už nestačilo len rozprávať, filozofovať, ponúkať krásne slová. Oveľa dôležitejšie bolo vo vnútri duše cítiť, že VERÍM. Dostal som šancu na návrat do života. Ďakujem.“
Čo nasledovalo po tom? „Úplne som zmenil prístup k sebe, k ľuďom, k povolaniu. Už sa nenáhlim, nečakám naivne len úspechy, nemyslím si, že zmením svet, ale pokorne kráčam, beriem každý deň ako dar a dobrom chcem ukázať príklad. Ľudia nepotrebujú teologické či filozofické schémy. Potrebujú kňaza, ktorý ukáže príklad pravdy a dobroty.“
V čase, keď ho prepadol infarkt a on zápasil o život, jeho najbližší príbuzní, priatelia a farníci vytvorili modlitbovú reťaz, v ktorej neustále prosili o zdravie a Božiu pomoc preňho. Ako kňaz sa stretával s chorobou často – pri zaopatrovaní a návštevách chorých, poskytovaní útechy, no až keď sa ho vážna choroba dotkla bytostne a schudol sedemnásť kilogramov, prežil čosi mimoriadne hlboké: „Zažil som obrátenie, ktoré mi očistilo srdce i myseľ. Boh chorobou netrestá, ale vyučuje. Naučil ma znova žiť a vážiť si každú maličkosť, i upršanú chvíľu v živote,“ vyznal sa.
Do úvodu svojej knihy, v ktorej sa delí o túto tristnú skúsenosť, vpísal ďakovné venovanie svojej mame. „Otec zomrel mladý, tak som knihu venoval mame, pretože za nás synov obetovala miesto učiteľky. Keď nás ako deti prihlásila na vyučovanie náboženstva, komunisti ju vyhodili zo školstva a išla robiť predavačku.“
Slepota (úryvok z knihy)
Byť slepý je strašné. Videl som film o konci druhej svetovej vojny. Ohromila ma scéna z poľnej nemocnice, kde vojak bez nohy, opierajúc sa o barly, viedol dvoch iných vojakov, ktorí boli slepí. Držali sa za ruky. Chromý viedol slepých. Hrozný pohľad.
Bol som slepý. Mal som rád pohodlie. Pokoj okolo seba. Zvykol som si. Takýto pokoj a pohodlie ma neuspokojovali. Občas trochu obety a hovoril som si: „Fíha, aký askéta!“ Cítil som tmu vo svojom vnútri. Navonok zdravý, ale moje oči boli slepé. Moje vnútro bolo vo tme. Dlhý čas. Myslel som si, že poznám pravdu. Že o nej nielen učím, ale ju aj žijem. Že nielen poznám dobro, ale ho aj konám. Že nielen viem, čo je láska, ale že aj milujem. Mýlil som sa. Myslel som zle. Rozhodujúce je tajomstvo a ja som sa bál pred ním skloniť. Nebol som schopný zachytiť silu ducha, ktorá pôsobí zhora, lebo som veril iba rozumu a poznaniu, ktoré je zdola… Bol som slepý. Potreboval som, aby mnou niečo zatriaslo. Rozohnalo temnotu. Dotkla sa ma hrozba smrti. Otriaslo to moju prázdnotu, návyky. To vám teda poviem. Myslel som si dovtedy o sebe: „Hľa, celkom dobrý človek!“ Klam. Pravda na mňa zasvietila… Beľmo mi spadlo z očí. Zrazu sa mi otvorili nové obzory. Nadobudol som odvahu. Vrátila sa mi životná rovnováha. Oči naširoko otváram. Každý deň nanovo… Vidím ľudské tváre, dobrotu sŕdc…“
Keď som pred časom ako redaktorka s režisérom Alanom Bezákom navštívila otca Jozefa Jurinu vo farnosti Opoj a pripravovali sme s ním rozhovor o spomínanej téme pre televízny duchovný magazín Orientácie, vrátil sa ešte k dôležitému momentu: „Po tom infarkte som zrazu precítil, že Panna Mária je moja mamička. Že v nej som našiel všetko. Aj úplne zvrúcnený vzťah k nebeskej matke. Potom som už ináč začal pristupovať aj k púťam alebo ružencom či mariánskej úcte. Milujem Pannu Máriu a zaujímavé je, že od tej udalosti ešte viac,“ doplní presvedčivo.
Vtedy sa v jeho živote veľa zmenilo
Hoci v tomto roku slávi päťdesiat rokov kňazstva, v Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze začínal otec Pavol Zaťko vôbec ako prvý kňaz pastoráciu v súkromnej nemocnici. Bolo to v roku 1997. U milosrdných bratov medzi pacientmi strávil takmer päť rokov. Prišiel medzi nich z Maďarska, kde bol necelé dva roky duchovným správcom pre tam žijúcich Slovákov. Mal 45 rokov.
„Bola to veľmi dôležitá a silná kapitola môjho života. Pretože v tom kritickom období – bol som po onkologickej operácii a rádioterapii – som bol prakticky vyradený z pastorácie. Mal som ísť na invalidný dôchodok; aspoň dočasný. Lekári mi ponúkali invaliditu, radili aspoň na rok-dva opustiť pastoráciu.
Vtedy som sa zhodou okolností stretol s riaditeľom nemocnice milosrdných bratov a on ma zoznámil s riaditeľom ich rehoľnej majetkovej správy. Rehoľa sa v tom čase viac prebúdzala k životu, a tak som sa zo zahraničnej misie dostal rovno medzi pacientov v Bratislave.
Pastoráciu som nechcel opustiť, hoci som mal nárok na invaliditu. A tak keď mi JUDr. Miško Tinák ponúkol možnosť, či by som tu – v nemocnici a pri komunite milosrdných bratov – nechcel zostať, tak som to privítal. A potom ma, vďaka Bohu, aj otec arcibiskup Ján Sokol vymenoval za rektora kostola.
Okrem služby medzi chorými som bol teda aj správcom kostola milosrdných bratov, špirituálom ich bratislavskej rehoľnej komunity a ešte aj poradcom. Postavilo ma to na nohy po ťažkom zdravotnom období. Bolo to v čase, keď nemocnica prechádzala dobudovaním i rekonštrukciou,“ vracia sa v pamäti k významnej životnej etape. Tým, že sám prechádzal utrpením, mal oveľa bližšie k dušiam chorých pacientov. „Vtedy sa v mojom živote veľa zmenilo. Pochopil som, že ľudia okolo mňa majú aj iné problémy, ktoré som si dovtedy neuvedomoval.
Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Videl som, čo je to bezmocne ležať na nemocničnom lôžku a pozerať do bieleho plafóna, pýtať sa v duchu: Pane Bože, čo bude so mnou? A, napodiv, vtedy aj mne samému padli najlepšie ani nie tie čisto náboženské záležitosti, ako to, keď vošla do izby sestrička s úsmevom a chytila pacienta za ruku. Čiže celkom obyčajné ľudské prejavy sú v chorobe v nemocnici balzamom na dušu.“
Podľa neho mu choroba zreálnila pohľad na všetky hodnoty života a prehĺbila aj jeho ľudský, nielen kňazský profil. A prečo za pacientmi často chodil bez typického kňazského kolárika na krku, hoci na saku vždy mal vizitku, že je kňazom? „Nechcel som pôsobiť ako ‚umrláčik‘ – niektorí totiž príchod kňaza na izbu pacientov vnímajú tak, že už bijú posledné pacientove hodiny…“
Rád sa porozprával aj s neveriacimi a hľadajúcimi, dokonca so sektármi, s ľuďmi zo židovskej komunity, evanjelikmi. Pri tých rozhovoroch zistil, že „ľudia sa v chorobe stávajú pravdivejšími, vedia život omnoho úprimnejšie zhodnotiť. Ale mnohí to, naopak, nedokážu. Často, paradoxne, najmä tí, ktorí sú presvedčení, že žijú spravodlivo.“
Vďačnosť ako srdce modlitby
Paradoxne, najkrajšie skúsenosti zažil s tými, ktorí dlhodobo nekomunikovali s Cirkvou. „Dokonca sa na mňa obrátila pacientka židovka, ktorá si spomenula, že pred rokmi bola pokrstená, a chcela, aby som ju vyspovedal. Od jej rodiny som potom dostal aj poďakovanie. Zdalo sa mi, že návraty ľudí, ktorí dlho nekomunikovali s Cirkvou, boli citlivejšie, dojemnejšie,“ zaspomínal si.
Zároveň však pripomenul, že v službe medzi pacientmi môžu kňazi skôr vyhorieť. Neraz zažíval, že ľudia ho nebrali ako kňaza, ale ako lekára, ktorému referovali o svojich chorobách. Preto aj on sám po piatich-šiestich rokoch zanechal službu u milosrdných bratov. „Prežil som u nich fyzicky moje najhoršie zdravotné obdobie v čase choroby, ale našiel som tam aj veľa milých, úctivých lekárov, ktorí mi v živote pomohli a som tomu veľmi rád.“
Rád si spomína aj na to obdobie, keď v nemocnici milosrdných bratov veľký ohlas vzbudili prednášky, na ktorých renomované osobnosti vysvetľovali súvislosti medzi bolesťou, utrpením, smrťou a napríklad humorom alebo hudbou. Takto sem zavítali napríklad riaditeľ Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka či známy muzikológ Dr. Ladislav Mokrý.
Podľa neho je potrebné, aby už i bohoslovci v seminároch dostávali základy pastorálnej medicíny a práce s chorými. „Za posledné roky sa zmenilo vnímanie kňaza v nemocnici z výlučného vysluhovania sviatostí na prácu s človekom pacientom až po jeho sprevádzanie buď do večnosti, alebo jeho vyzdravenia.
Komunizmus degradoval zdravotníctvo na určitú mašinériu, z ktorej sa dodnes nevieme akosi vymaniť. Cením si všetkých lekárov, ktorí nestratili ľudskosť a nezabúdajú na ňu najmä dnes, keď súčasné zdravotnícke giganty ponúkajú ‚fabriku na zdravie‘, ale neponúkajú osobný rozmer, človečinu, na ktorú, naopak, sa snaží nezabúdať náboženstvo. S človekom sa môžete pozhovárať síce len formálne, ale je dôležité, čo v ňom zanecháte,“ dodáva otec Pavol Zaťko.
Záverom ešte, poohliadnuc sa za päťdesiatimi rokmi kňazstva, posilnený skúsenosťou ťažkej choroby, dopĺňa: „Päťdesiat rokov kňazstva sa mnohí dnes ani nedožijú. Naša generácia kňazov bola vysviacaná ako veľmi mladá. Toto výročie vo mne vzbudzuje vďačnosť. Brat David Steindl Rast OSB hovorí, že vďačnosť je srdce modlitby. Keď sa človek modlí, tak ďakuje. Som vďačný, že Pán Boh ma v relatívnom zdraví mysle i tela tých päťdesiat rokov sprevádzal. To, čo som robil, vždy som robil rád.“
Podľa neho je v kňazskej službe dôležité „nebyť arbitrami nad ľuďmi, nebyť povýšeneckí, nebyť mentormi“. Považuje za milosť, že zažil ešte komunitu starších rehoľníkov milosrdných bratov, ktorí vo veľkom strádaní prežili komunizmus. „Boli naozaj zosobnením charizmy svätého Jána z Boha a boli to takí správni chlapi. Hoci pochodili v komunizme všetky väznice, mali ešte chuť začínať s mladými nástupcami obnovu rehole, nechýbal im humor a pritom to boli veľmi realistickí ľudia.“
