Dominik Trčka, ktorému v kalendári Gréckokatolíckej cirkvi patrí 25. august, sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicou (dnes Česká republika) ako najmladšie z ôsmich detí Tomáša Trčku a Františky, rodenej Šterbovej. Hneď v nasledujúci deň bol pokrstený v miestnom rímskokatolíckom Kostole svätého Bartolomeja.
Päť ročníkov základnej školy absolvoval v rodnom Frýdlante. Potom navštevoval nižšie České gymnázium v Místku. V školskom roku 1902/1903 nastúpil do sexty juvenátskeho gymnázia redemptoristov (Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa) v Červenke. Takto sa dostal do radov synov svätého Alfonza de’ Liguori, kde vytrval až do smrti.
Po roku v juvenáte vstúpil do rehoľného noviciátu v Bílsku. Prvé sľuby zložil 25. augusta 1904 (práve pred 120 rokmi). Následne študoval filozofiu a teológiu v seminári redemptoristov v Obořišti pri Dobříši. Po skončení 4. ročníka teológie ho v Prahe 17. júla 1910 pražský arcibiskup kardinál Leo Skrbenský vysvätil za kňaza.
Svoje prvé roky kňazstva po skončení posledného ročníka teológie venoval pastoračnej práci a ľudovým misiám. Postupne pôsobil v Prahe, na Svatej Hore a v Plzni. Keď vypukla Veľká (prvá svetová) vojna, vrátil sa na Svatú Horu, aby sa venoval chorvátskym, slovinským, ukrajinským i rusínskym vojnovým utečencom, ale aj zraneným vojakom hospitalizovaným v blízkom Příbrame. Neostal len pri vysluhovaní sviatostí a výučbe katechizmu, ale staral sa aj o nevyhnutné materiálne zabezpečenie svojich slovanských zverencov.
Zmysel pre Slovanstvo a odkaz svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda, ako aj túžba „aby všetci jedno boli“ ho už od rokov štúdií tiahli k snahe pracovať medzi kresťanmi východného obradu. To sa stalo skutočnosťou v marci 1919, keď ho provinciál Pražskej provincie redemptoristov aj so spolubratom otcom Stanislavom Nikolajom Nekulom poveril pastoračnou prácou medzi gréckokatolíkmi v ukrajinskom Ľvove, kam vycestovali začiatkom októbra toho istého roku.
V tamojšej komunite belgických redemptoristov, zvlášť za pomoci ukrajinského spolubrata Nikolaja Černeckého, budúceho blahoslaveného biskupa mučeníka, sa rýchlo naučil liturgický i domáci jazyk a osvojil si miestne obyčaje. Od tohto času sa datuje aj jeho druhé meno Metod, ktoré prijal na znak toho, že chce pokračovať v diele apoštola Slovanov.
Začiatkom roka 1920 bol pri založení redemptoristického kláštora v ukrajinskom Stanislavove (dnes Ivano-Frankivsk), ale už v októbri 1921 ho pražský provinciál stiahol z Haliče do Prahy s úmyslom poslať ho neskôr v súlade s plánmi provincie do nového kláštora redemptoristov v Stropkove.
Dva dni pred Vianocami 1921 preto odišiel na východné Slovensko, kde založil so spolubratmi prvú komunitu redemptoristov, ktorej členovia boli latinského i byzantského obradu.
V roku 1924 sa stal predstaveným komunity a začal rozvíjať misionársku činnosť v Prešovskej, Mukačevskej i Križevackej eparchii s cieľom posilniť boj za morálnu a národnú obrodu i katolícke povedomie medzi gréckokatolíkmi, ktorí boli cieľom agitovania pravoslávnych. Ohlasoval Božie slovo a zakladal spoločenstvá Matky ustavičnej pomoci a modlitby svätého ruženca. Popritom sa horlivo zúčastňoval na unionistických zjazdoch na moravskom Velehrade.
Gréckokatolícka cirkev v Československu na základe článku 1 dohody medzi Československom a Vatikánom z januára 1928 s názvom Modus vivendi očakávala aj usporiadanie hraníc dvoch existujúcich eparchií, vznik tretej eparchie a následné vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie – metropolie.
To, samozrejme, súviselo aj s vymenovaním biskupa pre novú eparchiu a povýšením jedného z troch hierarchov na arcibiskupa a metropolitu. V tejto súvislosti vatikánski i československí predstavitelia považovali redemptoristu Trčku za jedného z vhodných kandidátov na užhorodského biskupa. Hoci nebol vymenovaný, neskôr sa o ňom hovorilo ako o kandidátovi na biskupa v Chuste na Zakarpatí.
Keď v roku 1931 bol dokončený nový rehoľný dom gréckokatolíckych redemptoristov v Michalovciach, otca Metoda vymenovali za jeho predstaveného. Bol ním do júla 1932, keď unavený z práce a stavby kláštora sa vrátil do Stropkova, kde popri oddychu vypomáhal v okolitých farnostiach. V októbri 1934 opäť prišiel do Michaloviec, kde v marci nasledujúceho roku ho rímska Kongregácia pre východné cirkvi vymenovala za apoštolského vizitátora sestier baziliánok v Prešove a v Užhorode.
V roku 1936 ho znovu zvolili za predstaveného tamojšieho domu a v tomto postavení zotrval až do roku 1942. Pod jeho vedením sa duchovná činnosť komunity redemptoristov rozšírila na celý Zemplín. Dokončil stavbu kláštorného chrámu (dnes Bazilika minor Zoslania Svätého Ducha) a zamýšľal založiť nový exercičný dom redemptoristov. Všetko toto vykonával bez zanedbávania si svojich pastoračných povinností. Zároveň nestrácal vrelý vzťah k najopustenejším. Za týmto účelom zamýšľal tiež založiť asociáciu žien, ktoré by sa im venovali po duchovnej stránke.
Udalosti druhej svetovej vojny však zmarili viaceré apoštolské zámery. Michalovskí redemptoristi boli v tom čase napriek českej národnosti označovaní radikálnymi Slovákmi za rusínskych fanatikov, niektorí ich potom obviňovali z pročeskej agitácie, alebo dokonca z maďarizácie. Situácia sa ešte vyhrotila po tom, čo bol Trčka obvinený z údajného podnecovania národnostných nepokojov na základe šírenia pastierskeho listu prešovského eparchu Pavla Gojdiča, ktorý sa týkal sčítania ľudu.
Dňa 21. februára 1941 bol predvolaný, aby sa dostavil pred súd v Michalovciach. Ten po vyšetrovaní, že obžaloba neobsahuje žiadny protištátny trestný čin, a oslobodil ho. Keď bol potom Trčka 9. apríla 1942 odvolaný z úradu igumena, mienil pre dobro komunity vycestovať na Ukrajinu, ale od štátu nedostal povolenie.
Stiahol sa preto do ústrania a chodil vypomáhať známym kňazom v ich farnostiach, čo znamenalo aj zachraňovať životy Židov, pre ktorých získaval krstné listy. Prechod frontu zažil v kláštore v Podolínci. V októbri 1945 bol opäť vymenovaný za predstaveného v Michalovciach.
S koncom druhej svetovej vojny sa vylepšili aj vzťahy so štátom. Dňa 21. decembra 1945 došlo k založeniu redemptoristickej viceprovincie so sídlom v Michalovciach. Zakladajúca listina viceprovincie bola zverejnená 23. marca 1946 v Michalovciach, pričom otec Metod Dominik Trčka sa stal prvým protoigumenom. V tejto pozícii hlavnú pozornosť venoval zakladaniu nových kláštorov v Stropkove a Sabinove, výstavbe stropkovského Chrámu svätých Cyrila a Metoda a výchove mládeže i rehoľného dorastu.
Mnohé z jeho plánov však zhatil nastupujúci komunistický režim. V roku 1949 bol zrušený juvenát v Michalovciach, veľmi populárny časopis Misionár, a dokonca aj samotná viceprovincia, takže gréckokatolícki redemptoristi sa museli stať súčasťou rímskokatolíckej viceprovincie v Bratislave. Trčka bol nútený odísť z Michaloviec do Sabinova, odkiaľ naďalej tajne riadil členov viceprovincie.
Perzekúcie stalinskej moci však pokračovali. Napokon v Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 boli všetci rehoľníci v rámci Akcie K vyvezení z kláštorov do sústreďovacích táborov. Otca Metoda, ktorý sa v tom čase nachádzal v Sabinove, previezli najprv do Podolínca a odtiaľ presúvali postupne do Leopoldova, Prešova a Bratislavy, pričom všade ho kruto vyšetrovali vo dne v noci so všetkými mentálnymi a fyzickými donucovacími prostriedkami, ktoré mala k dispozícii moderná komunistická kriminológia.
Trčka mal svedčiť o tom, prečo prijal gréckokatolícky obrad, prečo bol v rokoch 1919 – 1921 v Poľsku, o ukrývaní „banderovských kňazov“ na východnom Slovensku v roku 1947, o tom, ako rozdával pastierske listy biskupa Pavla Gojdiča a arcibiskupa Josefa Berana, či sa delegáti v Ríme zaujímali o situáciu v Československu atď. Obvinili ho tiež, že sa pokúsil na falošný pas opustiť republiku.
Od 21. septembra 1951 do 20. apríla 1952 čakal na súd vo väzení Krajského súdu v Bratislave. Súdny proces niesol jasné známky nekalých praktík vtedajšieho súdnictva, ktoré bolo len poslušným služobníkom komunistickej strany.
Otec Trčka bol nespravodlivo odsúdený za velezradu a špionáž na 12 rokov väzenia, pokutu 20-tisíc korún, konfiškáciu všetkého majetku a stratu občianskych práv na desať rokov. Najvyšší súd v Prahe jeho odvolanie 12. júna 1952 zamietol ako bezdôvodné.
Svoje posledné roky života prežil aj s mnohými slovenskými a českými biskupmi i rehoľníkmi a horlivými laikmi vo väzniciach v Ilave, Mírove a Leopoldove. Napriek chorobe, veku a tvrdým podmienkam vo väzbe jeho duch ostal mocný. Nezlomne dôveroval Bohu a veril, že naplní Jeho vôľu. Neprestajne sa modlil, a keď mal čo i len najmenšiu možnosť, slúžil liturgiu.
Jeho spoluväzni si ho vážili a nepovažovali jeho zdržanlivosť za nespoločenskú. Ocenili najmä jeho zmysel pre spravodlivosť, jemné vystupovanie a zvláštny štýl humoru. Otec Trčka niekoľkokrát žiadal o skrátenie trestu, lenže bol až príliš pevný vo svojom náboženskom presvedčení a až príliš horlivý, takže odpoveď bola vždy zamietavá.
V roku 1958 ho preložili do väznice Leopoldov, ktorá v tom čase patrila medzi najtvrdšie. Keď počas Vianoc dozorca začul, ako si väzeň Trčka spieva koledu, postaral sa o jeho preloženie do „korekcie“, cely samotky bez okna. Tu po štyroch dňoch strávených v hlade a chlade dostal obojstranný zápal pľúc, takže do svojej cely sa vrátil s horúčkami.
Aj keď jeho spoluväzeň lekár MUDr. Anton Neuwirth prosil a urgoval správu väznice, aby otca Metoda dali previezť do väzenskej nemocnice, nestalo sa tak. Po niekoľkých týždňoch beznádejného zápasu s chorobou otec Metod večer 23. marca 1959 poslednýkrát vydýchol. Bol pondelok Strastného (Veľkého) týždňa.
O dva dni neskôr bol pochovaný na väzenskom cintoríne. Až v októbri 1969 sa redemptoristom podarilo previezť jeho telo do Topolian a následne ho pochovali na mestskom cintoríne v Michalovciach medzi jeho rehoľných spolubratov. Tam jeho telo odpočívalo až do 17. septembra 2001, keď bolo opäť exhumované a neskôr prenesené a uložené do sarkofágu bočného oltára v Bazilike minor Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach.
Pápež Ján Pavol II. ho (spolu s Pavlom Petrom Gojdičom) vyhlásil za blahoslaveného mučeníka 4. novembra 2001 na Námestí svätého Petra v Ríme a jeho liturgický sviatok ustanovil na 25. augusta.
Jeho patrocínium nesú tri gréckokatolícke slovenské chrámy. Veriaci si ho už viac ako dekádu každoročne okolo 25. augusta pripomínajú pešou púťou z Nižného Hrabovca do Michaloviec, ako aj odpustom v kláštornej bazilike, kde okrem toho vždy 25. deň v mesiaci sa koná spomienková slávnosť. K jeho hrobu putujú zástupy, lebo ako možno čítať zo zverejnených svedectiev, blahoslavený mučeník je vyhľadávaným orodovníkom za potreby obyvateľov metropoly Zemplína i širšieho okolia.
Podobizeň blahoslaveného Metoda Dominika Trčku i relikviár s pozostatkami zdobí aj kostol jeho rodného mesta, kde bol pokrstený.
