Keď sa v nedeľu rozhliadneme po kostole a vidíme prázdne miesta, nielen kňazom sa v mysli vynoria otázky: Kde sú tí, čo tu zvykli byť? Prečo ich už nevídame? Čo ich odradilo alebo čo im chýba? Odpovedí je veľa – od osobných kríz cez pracovné povinnosti až po rozčarovanie z chýb a hriechov cirkevných predstaviteľov. Existuje cesta, ako priviesť odídencov späť? Za pokus by stálo vrelé prijatie a skutočné spoločenstvo.
Neustále počúvame, že súčasná doba je poznačená osamelosťou a izoláciou. Mnohí ľudia žijú sami, ďalší sa cítia vytrhnutí z rodinných či susedských väzieb. Práve v tomto prostredí majú farnosti jedinečnú šancu – môžu sa stať miestom, kde človek nájde domov, kde ho niekto osloví menom, kde jeho prítomnosť nie je len zaznamenaná v štatistikách, ale kde získa trvalý dojem, že tam skutočne patrí.
Hoci by sme na to prišli aj bez nej, nedávna štúdia o náboženských preferenciách potvrdila, že veriaci zostávajú v spoločenstve najmä vtedy, keď tam majú sociálne väzby – priateľstvá, spoločné aktivity, pocit blízkosti. Viera síce stojí na osobnom vzťahu s Bohom, ale tento vzťah je živený aj skúsenosťou cirkevnej rodiny. Ak v nej chýba ľudské teplo, riziko odchodu je veľké.
Možno si poviete: „To je úloha biskupa, farára, katechétov, farskej rady.“ Áno, vedenie farnosti môže veľa urobiť: byť prítomné, prístupné a ochotné porozprávať sa, privítať, podať ruku. Ale budovanie skutočnej komunity je úlohou všetkých veriacich. Štúdium teológie nie je podmienkou. Stačia drobné gestá – úsmev, krátky rozhovor, záujem o toho, kto sedí vedľa nás.
Keď príde niekto nový do kostola, ako často sa stane, že s ním nikto neprehovorí? Že odíde bez toho, aby sa cítil povšimnutý? Naopak – predstavme si, že by ho pri vchode privítal niekto s úsmevom, že by mu ponúkol miesto, že by po omši dostal otázku: „Ako sa máte? Ako sa voláte?“ Možno aj takéto maličkosti dokážu ovplyvniť, či sa človek do toho kostola ešte vráti.
Vlastne každý z nás by si mal položiť dve otázky:
- Kedy som sa ja sám v našej farnosti naposledy cítil skutočne prijatý?
- A kedy som naposledy dal niekomu inému pocítiť, že tu má svoje miesto?
Odpovede nemusia byť príjemné. Možno zistíme, že sme si dlho nevšimli nikoho nového. Ale práve to je výzva. Čo tak dať si predsavzatie osloviť aspoň jednu neznámu tvár? Nič zložité – len pozdraviť, predstaviť sa, opýtať sa na meno.
Keby sa návštevníci kostolov po celom Slovensku rozhodli stať sa „ambasádormi prítomnosti“, obraz našich farností by sa začal meniť zo stretnutia anonymných katolíkov na živšie spoločenstvá. Kostol sa predsa má stať priestorom, kde sa budujú priateľstvá, kde si ľudia všímajú, keď niekto chýba, kde sa veriaci tešia jeden z druhého.
Neznamená to len dobrú náladu či príjemný pocit. Týka sa to aj podstaty viery. Eucharistia, ktorú slávime, nie je len osobné stretnutie s Kristom, ale aj budovanie jeho Tela – Cirkvi. A telo je živé len vtedy, keď medzi jeho údmi prúdi vzťah, keď sa o seba starajú, keď si navzájom chýbajú.
Možno teda kľúč k obnoveniu života v našich kostoloch nespočíva najprv v nových programoch či kampaniach, ale v obyčajnej priateľskosti. V otvorenom pohľade, ktorý povie: „Si tu vítaný, tvoje miesto medzi nami je dôležité.“
A tak si položme úprimnú otázku: Komu v kostole chýbate? Netýka sa to len nás, ktorí čakáme, že si nás niekto všimne. Hovorí to aj o tom, komu chýba naše vlastné oslovenie, náš úsmev, naše povzbudenie. Pretože Cirkev žije z reciprocity – z toho, že si navzájom dávame, čo sami potrebujeme. A všetci to predsa v kostole dostávame od Ježiša Krista. On je naším nevyčerpateľným Zdrojom.
Keď budete najbližšie vychádzať z kostola, skúste spomaliť krok. Namiesto rýchleho odchodu sa rozhliadnite. Možno uvidíte tvár, ktorá čaká, že si ju niekto všimne. Možno tým začnete cestu, ktorá niekomu otvorí bránu do spoločenstva Cirkvi. Možno chce Boh použiť práve vaše slová, úsmev či podanie ruky, aby sa dotkol človeka.
