Kresťanské chrámy predstavujú zo svojej podstaty posvätný, sakrálny priestor, ktorý približuje človeka k Bohu, k nebu. Túto jeho úlohu často umocňuje aj výzdoba klenieb, na ktorých umelci zobrazovali rozmanitými spôsobmi nebesá so Svätou Trojicou, anjelmi a svätými. Veriacim sa tak pri pohľade nahor ponúkal obraz večného života ako odmeny za dobrý život tu na zemi.
Existujú však aj kostoly, ktorých klenbou je doslova samotné nebo. Ide o objekty, ktoré sa ocitli v stave ruiny, bez zastrešenie i zaklenutia. Našťastie viaceré z nich sa podarilo zachrániť aspoň v tomto stave a zakonzervovať. Vďaka tomu sa tam naďalej môže sláviť liturgia, ktorá teraz dokáže priniesť veriacim naozaj mimoriadny duchovný zážitok umocnený aj bezprostredným vnímaním okolitej krajiny. Priblížime si tri takéto unikátne chrámy a nakoniec aj jeden taký, ktorý sa, žiaľ, podľa všetkého šťastného konca nedočká.
Krok od priepasti – Haluzice
Už na začiatku 19. storočia zakázali slúžiť sväté omše v stredovekom Kostole všetkých svätých v obci Haluzice na Považí z dôvodu nevyhovujúceho stavu, ktorý ohrozoval veriacich. Chátranie nevyužívaného objektu v nasledujúcich desaťročiach pokračovalo a dospelo v druhej polovici 20. storočia do takého stavu, že z kostola zostali stáť už len holé obvodové múry. Klenba sa zachovala len v neveľkej polkruhovej apside.
Tá predstavuje najvýraznejší architektonický prvok, ktorý zaraďuje kostolík už do románskeho obdobia. Jeho pôvod siaha až do prvej štvrtiny 13. storočia, neskoršie začiatkom 16. storočia ho zväčšili a upravili v neskorogotickom štýle. V tejto etape ho aj opevnili kamenným múrom.
Chrám stojí v dominantnej polohe na pravom brehu Váhu s krásnym výhľadom na hrady Beckov a Trenčín. Táto skutočnosť ovplyvnila aj jeho dejiny, keď sa Haluzice stali súčasťou panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Práve s ním sa nepriamo spája prvá písomná zmienka o kostole z roku 1299, keďže hovorí o tom, že sa ho vtedy zmocnilo kráľovské vojsko. Hneď za pevnostným múrom zo severnej strany klesá terén do asi kilometer dlhej Haluzickej tiesňavy. Jej neustále rozširovanie dnes už ohrozuje opevnenie kostola.
Postupný zánik objektu sa podarilo odvrátiť v roku 1968, keď boli murivá zakonzervované a vstupná brána do areálu opätovne zastrešená. Chrám sa tak zmenil na malebnú upravenú ruinu, kde nájdu návštevníci aj v spojitosti s okolitými prírodnými krásami pôsobivú atmosféru. Vďaka tomu sa tu dnes môžu konať príležitostné sväté omše, svadobné obrady, koncerty i umelecké prezentácie, ako to bolo napríklad v roku 2023 Zrkadlenie od vizuálneho umelca Juraja Gábora. Ruina chrámu patrí pod rímskokatolícku farnosť v Bošáci.
Záchrana o 5 minút 12 – Veľká Čalomija
Až do roku 2007 sa bez väčšieho záujmu rozpadala ruina stredovekého chrámu vo Veľkej Čalomiji na juhu stredného Slovenska tesne pri maďarských hraniciach. Stavbu pomenovali príznačne Pustý kostol ajej neradostný stav bol výsledkom viac ako 150 rokov chátrania a vojnových škôd.
V roku 1868 sa na už dlhšie neudržiavanej stavbe preborila strecha a nedostatok peňazí na opravu viedol spustnutiu starobylého chrámu. Ešte v 30. rokoch minulého storočia boli zachované priečelia s trojuholníkovými štítmi i obvodové múry gotickej lode v takmer pôvodnej výške. Už aj tak zlý stav objektu ešte zhoršilo poškodenie počas záverečných bojov druhej svetovej vojny.
Opravy sa chrám nedočkal ani v nasledujúcich desaťročiach, hoci od roku 1970 mal status národnej kultúrnej pamiatky. Napokon zo stavby na začiatku nášho tisícročia stála už len polovica západného priečelia a značne znížené obvodové múry gotickej lode.
Išlo pritom o starobylý kostol, ktorého pôvod siahal až do prvej polovice 13. storočia. Vtedy ho postavili z tehál ako menšiu románsku stavbu s podkovovitou apsidou. V súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337 sa spomína s patrocíniom svätého Jána. V gotickom období ho rozšírili prístavbou novej, širšej lode.
Rozpadajúcej zrúcanine sa začalo blýskať na lepšie časy v spomínanom roku 2007, keď sa tu spustil archeologický výskum. Ten objasnil podobu kostola i jeho stavebný vývoj. V rokoch 2012 – 2014 prešiel objekt veľkou obnovou, pričom bolo domurované západné priečelie a v menšej miere aj ostatné obvodové mury gotickej lode. V jej západnej časti osadili drevenú tribúnu, ktorá slúži aj ako vyvýšená vyhliadka pre návštevníkov. Vyznačený bol pôdorys celého objektu a upravené bolo aj jeho okolie.
Celá lokalita má dnes svoje nespochybniteľné čaro, ktoré okrem odľahlej polohy umocňuje aj neďaleký starý cintorín. Pustý kostol patrí pod miestnu farnosť Rímskokatolíckej cirkvi a príležitostne slúži okrem kultúrnych akcií aj na liturgické účely a sobáše. Už niekoľko rokov sa tu koncom septembra koná Dolniacka motopúť motorkárov so svätou omšou.
Oživená – Katarínka
Asi najznámejšiu ruinu kostola na Slovensku nájdeme v malokarpatských lesoch nad obcou Dechtice. Katarínku, pôvodne rozsiahly františkánsky kláštor s Kostolom svätej Kataríny, už 30 rokov opravujú dobrovoľníci počas letných táborov.
Postavili ho na mieste staršej gotickej kaplnky v prvej polovici 17. storočia. Išlo o významné pútnické miesto, kde sa podľa legendy grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu zjavovala svätá Katarína.
Rozsiahly barokový komplex budov bol počas nepokojných čias tureckých vojen a protihabsburských povstaní viackrát poškodený, vždy ho však opravili. Osudným sa mu stalo až rozhodnutie cisára Jozefa II. o zrušení „neužitočných“ mníšskych reholí v roku 1786.
Františkáni museli kláštor opustiť a časť zariadenia bola odnesená do okolitých kostolov. Majetky prevzal do svojej správy štát, pár rokov tu bývali vojenskí invalidi z Trnavy. Koncom 18. storočia komplex odkúpil gróf Jozef Erdődy, ktorého predkovia tu boli pochovaní. Ani on však nezabránil ďalšiemu pustnutiu a premene na ruinu.
Skaza pokračovala aj v priebehu 20. storočia a veľmi nepomohlo ani to, že kostol spolu so zvyškom kláštorných budov bol v roku 1963 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Obrat nastal až v 90. rokoch minulého storočia, keď organizátorský tím na čele s Petrom Hercegom začal s projektom dobrovoľníckych táborov pre mladých ľudí zameraných na obnovu kláštora. Postupne sa podarilo vyčistiť celý areál od vegetácie i sutín, rozbehol sa tiež potrebný výskum a konzervovanie murív.
Neoddeliteľnou súčasťou celého projektu je aj jeho duchovný rozmer. V ruine kostola sa tak v jedinečnej atmosfére pravidelne konajú sväté omše na sviatok svätých Cyrila a Metoda v rámci dní otvorených dverí a obnovila sa tu tiež tradícia pútí týždeň po Veľkej noci. Bohoslužby sa konajú aj v rámci kultúrnych akcií, ako sú Noc kostolov alebo Noc hradov a zrúcanín.
Opustený – Sútor
Je to už vyše 40 rokov, čo sa v kalvínskom kostole v gemerskej dedinke Sútor neďaleko Rimavskej Soboty konala posledná bohoslužba. Za ten čas sa chrám z roku 1810 zmenil na nepoznanie – z funkčnej a zachovanej stavby na ruinu bez strechy, ktorú si pomaly zaberá náletová vegetácia.
Ešte v 19. storočí tvorili kalvíni dominantnú časť obyvateľov obce a fungoval tu cirkevný zbor reformovanej cirkvi. Postupne však počet veriacich tohto vierovyznania klesal, čo viedlo k zániku zboru a začiatku chátrania kostola.
Naposledy sa tu slávila liturgia v roku 1982. V nasledujúcich rokoch sa roztratilo celé vnútorné zariadenie chrámu. Ešte po roku 2000 išlo o chátrajúcu, ale zachovanú stavbu s kompletným zastrešením. Lenže v priebehu ďalších pár rokov objekt prišiel o strechu nad loďou, čo odkrylo interiér dažďu, snehu a vegetácii. Zubu času, živlom a vandalom zatiaľ najlepšie odoláva veža.
Symbolická rozlúčka s chrámom sa udiala v roku 2018, keď pri ňom usporiadali bohoslužbu. V rámci nej naposledy zazvonili zvony na veži, ktoré potom sňali a previezli do areálu obnovovaného pavlínskeho kláštora v Gombaseku pri Rožňave.
Na rozdiel od spomenutých lokalít existuje zrejme len minimálna šanca, že sa sútorský chrám v budúcnosti dočká opravy a vyhne sa tak neodvratnému zániku. Bez veriacich a nepotrebný bude len mlčky čakať na svoj koniec.
