História mnohých častí svätej omše dokáže poskytnúť materiál na zaujímavý dokumentárny film. Istotne medzi ne patria Otčenáš a znak pokoja – dve časti, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, no prešli značnými zmenami.
Otčenáš: prečo sa modlíme túto modlitbu práve pred komúniom
Po Eucharistickej modlitbe smeruje všetko k jednému cieľu – k svätému prijímaniu. A práve tu má svoje miesto Otčenáš. Cirkevní otcovia ho od začiatku spájali s Eucharistiou najmä pre slová „chlieb náš každodenný“, ale aj pre prosbu o odpustenie. Veď kto môže prijať Krista bez toho, aby netúžil po zmierení?
Svätý Gregor Veľký zaradil Otčenáš na súčasné miesto v omši s argumentom, že hoci je Eucharistická modlitba nesmierne vznešená, jej text zostavili ľudia. No modlitba, ktorá sa má modliť „nad obetnými darmi“, má byť predovšetkým tá, ktorej autorom je sám Pán.
V rímskej liturgii je prepojenie medzi Eucharistickou modlitbou a Otčenášom také tesné, že modlitba Pána pôsobí ako jej prirodzené pokračovanie. Viedlo to však aj k tomu, že sa Otčenáš postupne stal modlitbou, ktorú nahlas prednášal iba kňaz – už Gregor Veľký o tom podáva svedectvo. Ľud sa ho modlil iba potichu a nahlas odpovedal len „Amen“.
Dnes ho obklopuje silný rámec – úvodná výzva, ktorá pripomína odvahu volať Boha „Otcom“, a následný embolizmus: „Prosíme ťa, Pane, zbav nás všetkého zla…“
Bodkou za Otčenášom je známa doxológia „Lebo tvoje je kráľovstvo…“, ktorá má korene už v Didaché (8,2) z 2. storočia. Jej zaradenie po Druhom vatikánskom koncile nebolo ekumenickým kompromisom, ale návratom k najstaršej liturgickej tradícii, spoločnej aj s východnými cirkvami.
Znak pokoja: od starokresťanského bozku po dnešné podanie ruky
Znak pokoja patrí medzi najstaršie prvky omše – spomína ho už svätý mučeník Justín v 2. storočí. Pôvodne sa nachádzal na konci bohoslužby slova – ako potvrdenie, že medzi nami nie je žiadna nevraživosť, keď ideme k Eucharistii.
V 5. storočí sa presunul za Eucharistickú modlitbu a neskôr až za Otčenáš, aby potvrdil slová „ako i my odpúšťame svojim vinníkom“.
Znak pokoja sa kedysi považoval aj za akúsi náhradu svätého prijímania pre tých, ktorí neprijímali Eucharistiu. Preto „prichádzal od oltára“ – ako dar, ktorý kňaz najprv prijímal od Krista pobozkaním oltára.
Neskôr sa zaviedla tzv. pax tabuľa: malá platnička s obrazom Krista, ktorú najprv pobozkal kňaz, potom služobník oltára (akolyta) a napokon veriaci.
Dnešná forma je jednoduchšia. Po výzve kňaza: „Dajte si znak pokoja!“ si ho veriaci dajú spôsobom, ktorý určuje biskupská konferencia. Aj preto je znak pokoja v Taliansku živší a spontánnejší, kým na severe Európy o niečo rezervovanejší.
Otčenáš ani znak pokoja nie sú „prestávky“ vo svätej omši ani jej starobylé dodatky. Sú to dôležité mosty medzi tým, čo veríme, a tým, ako žijeme. Otčenáš nás pripravuje na prijatie Krista. Znak pokoja preveruje, či sme pripravení prijať aj svojich bratov a sestry.
Jedno bez druhého nedáva zmysel.
