Nie že by sme na Slovensku nemali dosť svojich problémov, ale občas je zaujímavé pozrieť sa aj do sveta – ako sa hovorí na vidieku: „Aby človek vedel, čo je nové v meste.“
Zaujala ma debata, ktorá sa rozvírila v Írsku ohľadom krstu detí. Zaujímavá je z troch dôvodov. Tým prvým je, že dnes sa o osvedčené teologické pravdy už takmer nikto neprie. Áno, existujú určité tlaky, ktoré chcú zmeniť náuku, no do krstu sa ešte nikto vážnejšie nepustil. Druhým dôvodom je, že túto debatu rozdúchala osoba, ktorá sa hlási ku Katolíckej cirkvi, hoci s výhradami. Tretím dôvodom je, že ide o bývalú írsku hlavu štátu.
Bývalá írska prezidentka Mary McAleeseová otvorene kritizovala krst detí v Katolíckej cirkvi. Argumentovala tézou, že ide o porušenie základných ľudských práv dieťaťa.
Azda z nevedomosti tak nadviazala na dávne učenie anabaptistov, teda „znovukrstencov“, ktorí hlásali, že krst detí je nebiblický a že skutočný krst je možný len po osobnom obrátení človeka. Niektoré protestantské a charizmatické denominácie, ktoré vychádzajú z tejto tradície, uznávajú preto iba krst dospelých osôb.
Paradoxom je, že aj Luther, aj Kalvín krst detí uznávali a považovali ho za Božie dielo.
Tvrdenia bývalej írskej prezidentky napriek tomu, že vyvolali vlnu pohoršenia medzi katolíkmi, priniesli aj mnoho pozitívneho. Do verejnej diskusie sa totiž dostala téma, ktorá stáročia nikoho zvlášť nevzrušovala, keďže išlo o bežnú prax.
Vyjadrili sa k nej teológovia, pedagógovia i biskupi. Zhodli sa na tom, že krst je jednou zo základných sviatostí Cirkvi a od samých začiatkov kresťanstva bol chápaný ako vstup do života viery a do spoločenstva Cirkvi. Už v prvých storočiach sa krstili celé rodiny vrátane detí. Cirkev túto prax nechápala ako ľudský zvyk, ale ako odpoveď na Ježišov príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich…“ (Mt 28,19) Krst je predovšetkým Božím dielom – darom milosti, ktorý človek neprijíma preto, že by si ho „zaslúžil“, ale preto, že Boh ho miluje.
V diskusii zazneli aj argumenty proti námietkam, že ide o porušovanie práv dieťaťa. Krst detí neznamená popretie slobody. Naopak, ide o akt rodičovskej lásky a zodpovednosti. Rodičia robia za svoje deti množstvo zásadných rozhodnutí ešte skôr, než sú schopné samostatného úsudku: zabezpečujú im starostlivosť, vzdelanie a smerovanie v živote.
Krst detí teda nie je „vnútením viery“, ale pozvaním na cestu. Cirkev vždy počíta s tým, že viera sa rozvíja postupne. Práve v rámci Katolíckej cirkvi existujú ďalšie sviatosti, najmä birmovka, pri ktorej človek osobne a slobodne potvrdzuje vieru, do ktorej bol uvedený krstom. Ak sa neskôr rozhodne kráčať inou cestou, Cirkev ho k viere nemôže a ani nechce nútiť.
Dôležitým bodom tejto diskusie je aj rozdiel medzi moderným chápaním ľudských práv a katolíckou morálnou teológiou. Kritika krstu detí často vychádza z právneho rámca, ktorý kladie dôraz na individuálnu autonómiu a súhlas. Katolícka teológia však sleduje iný cieľ: dobro človeka v jeho plnosti vrátane duchovného rozmeru a večného života. Sviatosti nie sú právnymi zmluvami ani administratívnymi úkonmi, ale znakmi Božej milosti.
S vierou je to ako s jazykom. Azda by nikto rodičom nevyčítal, že naučili svoje dieťa rozprávať „proti jeho vôli“. Tak sa aj viera odovzdáva z generácie na generáciu.
Cirkev krstí deti nie z túžby ovládať alebo kontrolovať, ako to interpretuje bývalá írska prezidentka, ale z presvedčenia, že Božia milosť je dar, ktorý nemá byť odkladaný. Cirkev je starostlivá matka, ktorá túži svojim deťom dať to najlepšie hneď od začiatku.
