V poslednej dobe pribúdajú hlasy, ktoré krst detí označujú za porušenie ich ľudských práv. Ostatnú mediálnu vlnu vyvolali vyjadrenia bývalej írskej prezidentky Mary McAleesovej, ktorá pre denník Irish Times krst detí opätovne označila za „dlhodobé, systematické a prehliadané závažné obmedzenie práv detí, pokiaľ ide o náboženstvo“.
Otázke krstu malých detí sme sa na našom portáli venovali aj v súvislosti s protestným „obradom vysušovania krstu“. V tomto príspevku sa bližšie pozrieme na históriu i súčasnosť krstu detí v Katolíckej cirkvi.
Krst malých detí bol v Cirkvi po stáročia samozrejmosťou. V Rituale Romanum z roku 1614 sa s inou možnosťou prakticky ani nerátalo. Krstný obrad sa začínal bez otázok na meno dieťaťa a hneď vstupoval do akéhosi „náboženského poučenia“ novorodenca. Nasledovali obrady, ktoré dnešnému človeku môžu znieť zvláštne: exorcizmy spojené s dýchnutím, označenie čela a hrude znakom kríža či vloženie soli na jazyk dieťaťa.
Soľ mala viacero významov. Tak ako konzervuje pokrm, mala byť znakom upevnenia rozhodnutia pre krst, ktoré bolo kedysi osobným rozhodnutím dospelého katechumena. Zároveň sa v „soli múdrosti“ zachovala spomienka na starokresťanskú prax, keď sa po krste prijímala skutočná strava – Eucharistia.
Obrad obsahoval aj ďalšie prvky z prípravného obdobia dospelých katechumenov: odovzdanie Vyznania viery a Otčenáša, obrad Effata – „otvorenia“ uší a úst – ako pripomienku Ježišovho uzdravenia hluchonemého, pomazanie olejom katechumenov, zrieknutie sa Zlého a Vyznanie viery. Po samotnom krste nasledovali vysvetľujúce obrady: pomazanie krizmou, odovzdanie bieleho rúcha a zapálenej sviece.
Postupom času sa však ukázalo, že takýto obrad už nezodpovedá skutočnej situácii krstu malých detí. Práve preto Druhý vatikánsky koncil nariadil obnovu krstného obradu detí a výslovne zdôraznil, že v ňom má jasnejšie vystúpiť úloha rodičov a krstných rodičov (SC 67).
Štruktúra obnoveného krstu detí
Obnovený obrad krstu detí má jasnú a zrozumiteľnú štruktúru. Na začiatku, pri vstupe do kostola, sa kňaz stretáva s rodičmi a krstnými rodičmi. Rodičia vyslovujú svoj úmysel dať dieťa pokrstiť a vychovávať ho vo viere. Krstným rodičom sa pripomína ich úloha pomáhať rodičom na tejto ceste.
Nasleduje bohoslužba slova v kostole: čítanie zo Svätého písma, krátky príhovor, spoločné prosby, vzývanie svätých – osobitne menovitých patrónov dieťaťa – a modlitba za oslobodenie od zla. Táto modlitba už nie je dramatickým „karhaním diabla“, ale pokojnou prosbou o ochranu dieťaťa v Božej moci. Pomazanie olejom katechumenov to názorne vyjadruje: tak ako sa gladiátori natierali olejom, aby sa protivníkovi ľahšie vyšmykli zo zovretia, má aj všetko zlé v živote dieťaťa stratiť možnosť uchytiť sa.
Potom sa celé zhromaždenie presúva ku krstiteľnici. Tam sa slávi jadro sviatosti: modlitba nad vodou, zrieknutie sa zla a vyznanie viery rodičov a krstných rodičov, na základe ktorých je dieťa pokrstené. Samotný krst sa udeľuje trojitým ponorením alebo trojitým obliatím vodou.
Z teologického hľadiska je ponorenie výrečnejším znakom, pretože lepšie vyjadruje to, o čom hovorí apoštol Pavol: v krste sme spolu s Kristom pochovaní a spolu s ním vstávame k novému životu (porov. Rim 6,3-5). Klimatické podmienky a vysoká detská úmrtnosť viedli k tomu, že sa upustilo od úplného krstného kúpeľa z obavy o zdravie novorodencov.
Znaky nového života
Po krste nasledujú obrady, ktoré rozvíjajú jeho význam. Pomazanie krizmou poukazuje na dôstojnosť pokrsteného ako člena Kristovho tela, ktorý má účasť na jeho kňazskej, prorockej a kráľovskej službe. Biele krstné rúcho pripomína, že človek si „obliekol Krista“ (Gal 3,27) a jeho život má byť preniknutý novým svetlom. Zapálená krstná svieca, ktorú zvyčajne zapáli otec dieťaťa od paškálu, zdôrazňuje úlohu rodičov viesť dieťa k živému vzťahu s Kristom. Effata – otvorenie uší a úst – je výzvou, aby dieťa rástlo v schopnosti počúvať Božie slovo a vyznávať vieru.
Záver slávenia sa odohráva pri oltári. Modlitba Otčenáš naznačuje, že pokrstené dieťa má už účasť na živote Cirkvi a je povolané k Eucharistii. Slávnostné požehnanie sa osobitne obracia na rodičov, pretože práve im je zverená prvá a nenahraditeľná zodpovednosť za odovzdanie viery dieťaťu.
Krst dieťaťa je totiž možný len preto, že dieťa je „nesené“ vierou rodičov a krstných rodičov. Ak táto viera chýba, Cirkev nemôže konať automaticky. Krst je dar, ale aj začiatok cesty, na ktorej má dieťa raz samo vedome potvrdiť to, čo sa preň rozhodli jeho rodičia: že Kristus je Pánom jeho života.
Bez odovzdanej viery vzniká priestor na sťažnosti pre porušenie ľudských práv. Chýbajú totiž oči viery, ktoré nevidia jedno zásadné „právo“ navyše: Môcť nazývať Boha svojím Otcom.
