Kto miluje… viac ako mňa… Mt 10,37
V jednu májovú nedeľu som sa – vychádzajúc z fary – dozvedel, že som „blbec“. Lebo ku mne pribehol dotieravo ňuchajúci foxteriér, ktorého pani som poprosil, aby si ho privolala. Reagovala prudko: „A čo také vám urobil, blbec?“ Najprv som si myslel, že titul patrí psovi, ale z kontextu bolo jasné, že veru nie. Lebo keď si tá psíčkarka všimla farskú tabuľu, dodala: „Aha – farský úrad! Nehovorí cirkev, že máme mať radi zvieratká? Keď ste takýto, nečudujte sa, že vám nikto nechodí do kostola…!“
Epizódka z Kapitulskej bola drobným prejavom širšieho fenoménu, označovaného ako „kult psov“: ich pohodlie a voľnosť akoby boli nadradené dôstojnosti človeka, a „blbec“ je každý, kto nie je ochotný to pochopiť. Kým Američania do psieho pohodlia vrazia ročne okolo desať miliárd dolárov, na Slovensku známa herečka tvrdí, že jej pes „je ako jej druhé dieťa“. Podľa nej psa treba „aj rešpektovať, iba tak sa môže naplno prejaviť jeho charakter“(!). (…)
Boh povedal „podmaňte si zem“, čo zahŕňalo i zvieratá. Dnes sa postavenie podmaňujúcich a podmanených akosi prevrátilo. Pohľad na ľudí, čo vlastnoručne zbierajú „segmenty“ svojich miláčikov, vzbudzuje pochybnosť, komu vlastne slúži… Mimochodom – boli by ochotní podať ruku aj „špinavému“ bezdomovcovi?
„Kult psov“ či iných zvierat (so všetkou úctou voči ich inak legitímnej ochrane) môže byť únikom od komplikovaných a sebazápor vyžadujúcich ľudských vzťahov. Pes je nekonfliktný, vzťah k nemu nenesie vážnejšiu zodpovednosť… Netreba sa mu ani prispôsobovať, komunikujem s ním vždy ako nadradený… Kým osobu človeka treba v jeho dôstojnosti rešpektovať a konfrontovať, psa možno vcelku beztrestne umlčať, udrieť, okríknuť. Paradoxne – práve preto sa domáce zvieratá usalašili na piedestály novodobej modloslužby. „Ak z neba vyženieme Boha“ – konštatoval Karl Barth – „zem sa zaplní bôžikmi…“
Ale také čosi tu už bolo, nie? Či aj starozákonný ľud netancoval okolo zlatého zvieraťa, kým im Mojžiš niesol tabule zákona? Ako veľmi ho potrebovali! Kde totiž chýba nemenný zákon, akýsi určujúci vzťah všetkých vzťahov, tam zavládnu neprehľadné zákony džungle. Ježiš prišiel Mojžišov Zákon „nie zrušiť, ale naplniť“ a za ústredný bod všetkých vzťahov postavil radikálne seba: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“ (Mt 10,37)
Bolo by nemiestne, keby na Ježiša niekto žiarlil… Zrelá a zvnútornená láska ku Kristovi zušľachťuje, prehlbuje a pretavuje všetky ostatné vzťahy človeka. Kto si cez láskyplnú odovzdanosť Kristovi prisvojí schopnosť obetovať sa, schopnosť vnímať ľudí ako bratov a sestry, ten vo všetkých ostatných vzťahoch zažije významné prebudenie…
Kto miluje Ježiša viac ako rodičov, následne začne aj svojich rodičov milovať novým, kvalitatívne vyšším spôsobom. Rodičia konvertovaných detí, čo v dospelosti precitli do hlbšej osobnej viery, sú práveže šťastní, že ich dieťa má vo vzťahovom rebríčku na prvej priečke Boha.
Iba tak sa sklon k egoistickému zneužívaniu povinného „rodičovského servisu“ (vyprané + navarené + vreckové) mení na postoj ušľachtilej, činorodej vďačnosti a empatickej komunikácie. Unaháňaný „hotelový“ pobyt v rodičovskom dome sa – napriek prirodzeným rozdielom – mení na generačné súznenie s tými, čo s Bohom spolupracovali na odovzdaní života. Sv. Pavol v Liste Efezanom vzťah k rodičom jednoznačne spája s Ježišom ako Pánom: „Deti, poslúchajte svojich rodičov – v Pánovi!…“ (Ef 6,1)
V opačnom smere – rodičia, ktorí ponad vzťah k deťom prijali ako zásadné východisko lásku k Ježišovi, aj svoje výchovné pôsobenie zacieľujú v dlhšej perspektíve posmrtnej večnosti. Vždy s bolesťou počúvam rodičov, zhrozených zo zlyhania ich ratolestí, ktorí argumentujú, že „dokonca sme mu – aby nebol sám – kúpili psíčka, veď sme im predsa dali naozaj všetko.“ Čo „všetko“? Pohodlie? Skleníkové, bezkonfliktné prostredie bez námahy a sebazáporu? Bez nepríjemných slov „nesmieš“, či „musíš“?
Do tejto logiky spadá aj názor, že „pre vieru nech sa dieťa rozhodne v dospelosti…“ Nuž, keď svojmu „dobre vychovanému“ synovi prvýkrát objavíš zlovestné vpichy na predlaktí, je to signál, že sa (ešte pred dospelosťou) prihlásil iný „boh“. Len aby nebolo neskoro.
(Z knihy: Osudná SMS-ka)
