Súčasná doba má podľa poľského sociológa Zygmunta Baumana (1925 – 2017) prívlastok tekutá: stráca sa pevnosť osvedčených životných a morálnych princípov, keďže v spoločnosti chýba pevný bod – Boh.
Solúnski bratia Cyril a Metod postavili svoju misiu pred vyše 1150 rokmi na pravde o Bohu a o človekovi. Nepriniesli našim predkom nejaké lacné učenie, ale teologicky aj filozoficky podoprenú, zrelú a integrovanú náuku o tom, že Boh je základom všetkého, sveta viditeľného i neviditeľného, a predovšetkým ľudského bytia.
Od veľkosti Boha sa odvodzuje aj veľkosť človeka, lebo človek bol stvorený na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1,26). Tu je základ ľudskej veľkosti a dôstojnosti pre každého človeka, chudobného i bohatého, vzdelaného i jednoduchého, bez ohľadu na farbu pleti.
Človek je nositeľom Božej stvoriteľskej kreativity a cieľom jeho života je pripodobňovať sa Najvyššiemu, stať sa mu podobným či prepodobným, ako to vyjadruje terminológia východnej cirkvi o svätcoch. Podstatné ovocie cyrilo-metodskej misie je v tom, že s vertikálou pravdy o Bohu prišla aj horizontála pravej náuky o človekovi.
Ak toto pochopíme, potom platí, že každý priamy alebo nepriamy čin proti človekovi a jeho životu je činom proti Bohu, keďže Boh sám garantuje veľkosť človeka, posvätnosť jeho života od počiatku až po prirodzenú smrť, jeho osobnú slobodu a zodpovednosť. Nie človek je garantom seba samého alebo nejaká inštitúcia, tie sú len sekundárne. V tejto súvislosti je možné pripomenúť výrok ruského spisovateľa Fjodora M. Dostojevského: „Vyriešiť otázku človeka znamená rozriešiť otázku Boha.“
Len nedávno sme zažili v Košiciach Národný pochod za život, kde sa markantne demonštrovala úcta k ľudskému životu od počatia. Ale nielen to. Dôstojnosť ľudskej osoby má ústredný význam aj pri obrane manželstva, rodiny a ďalších ľudských slobôd.
Túto dôstojnosť nemôže zrušiť nijaká ľudská ustanovizeň – Lex Dei, lux diei, lux viae, lux in tenebris – Zákon Boží je svetlo dňa, svetlo cesty života, svetlo v temnotách (porov. Jn 1,5). Ak by dôstojnosť osoby závisela iba od ľudskej autority, ona by túto dôstojnosť mohla kedykoľvek odňať. To je však nepredstaviteľné. Ľudská autorita vydáva zákony, snažiac sa tak o prospech života celej spoločnosti. Žiaľ, niekedy sú v rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby.
K tomu sa trefne vyjadril kardinál Gerhard L. Müller: „Prirodzený mravný zákon, vďaka ktorému rozum každého človeka spoznáva, že má konať dobro a vyhýbať sa zlu, sa javí ako nepostrádateľný základ demokratického právneho štátu v pluralitnej a sekulárnej spoločnosti.“
Katolícka cirkev sa v očiach progresívnych liberálov dnes považuje za netolerantnú inštitúciu, lebo nechce upustiť od prirodzených a Bohom zjavených princípov a svojím vplyvom bráni dôstojnosť a integritu človeka i manželstva ako zväzku medzi mužom a ženou. Takýto postoj nesmeruje k zosmiešňovaniu inakosti chápania týchto hodnotových konštánt.
Naopak, chce poukázať na východisko pri pastoračnej pomoci zvládnuť akúkoľvek odchýlku od prirodzeného mravného poriadku. Cirkevné učenie neupiera rešpekt nijakej ľudskej bytosti, ale varuje pred bezbrehou toleranciou voči odchýlkam, ktorá vedie k rozkladu a záhube jednotlivcov i spoločnosti ako celku.
Keď som sa viackrát stretol s misionármi, ktorí pôsobili v menšinovej kresťanskej kultúre napríklad v Afrike alebo Indii, svedčili o tom, že ako kresťanskí misionári sú často blokovaní. Nie z dôvodu, že by boli nejako nebezpeční pre danú krajinu, ale pretože narúšajú ich tradičné spoločenské usporiadanie, keď s kresťanskou misiou ohlasujú, že všetci ľudia sú si rovní, že všetci máme jednakú ľudskú dôstojnosť a že vládcovia nemajú právo pohŕdať nižšími triedami alebo kastami a využívať ich vo svoj prospech, akoby to bolo od vekov tak súdené.
Kresťanské chápanie človeka oslobodzuje od pýchy, kastovníctva a nemorálneho utláčania iných a prisudzuje rovnaké práva všetkým. V nadprirodzenom poriadku je na prvom mieste dôstojnosť Božieho dieťaťa prichádzajúca so sviatostným krstom.
Aktuálne, v čase ideovej plurality, je frontovou líniou zápas o človeka, chápanie vzťahu muža a ženy, obrana ľudských práv vrátane náboženskej slobody a etické smerovanie verejného života. Tento zápas nie je okrajový, je podstatný. Pretože komu a čomu osoží štát, ak poprieme integrálnu ľudskú dôstojnosť či zabudneme na našu vlastnú identitu?
Cui bono? – Komu to prospeje? Načo nám je funkčná štátna správa, dokončené diaľnice, nové nemocnice, viac zelene v mestách a poctivo upečený chlieb, keď pri tom zrelativizujeme základné princípy ľudskej osoby a prirodzenosti? Zápas o kultúrnu a náboženskú identitu Slovenska je podmienkou a východiskom snahy o spravodlivú spoločnosť.
Treba poďakovať Bohu, že nám pri dotyku s večnými pravdami poslal takého vynikajúceho misionára, akým bol svätý Cyril. Ďakujme jemu aj jeho bratovi svätému Metodovi, že neváhali všetky svoje sily a schopnosti obetovať pre povznesenie viery, dôstojnosti a morálneho života našich predkov.
Napokon vďaka patrí aj všetkým tým, ktorí sa zasadzujú za návrat k osvedčeným kresťanským princípom, ktorých pôvodcom je Boh. Aby sme v ich poznaní a rešpektovaní našli svoju pravú veľkosť a dôstojnosť.
