Nedávno ma zaujala myšlienka známeho umelca herca Antonyho Hopkinsa. Jemu sa pripisuje výrok, podľa ktorého vraj „žijeme v dobe, kde pohreb je viac ako ten zosnulý, kde svadba je viac ako láska, kde výzor sa cení viac ako myseľ. Žijeme v dobe tzv. obalovej kultúry.“ Kladieme dôraz na obal a pohŕdame pritom obsahom. Symptómom je aj veta z oblasti marketingu: „Obal predáva.“
Preto nie je na škodu, ak si v oblasti viery z času na čas položíme otázku prečo. Táto otázka nám pomôže najmä pri dodržiavaní prikázaní, aby sme nedopadli ako farizeji, ktorých Pán Ježiš tak pranieroval. Prečo sa Pán Ježiš podrobuje Zákonu, ktorého je Pôvodcom?
Jeho odpoveď, keď neskôr vyrástol, bola: Aby ho naplnil (porov. Mt 5,17). Aby ho vyplnil sebou samým. Aby ho vyplnil skutočným obsahom. Aby sme nedodržiavali Zákon iba kvôli Zákonu, ale videli jeho obsah – Ježiša Krista. Lebo veľa vecí v oblasti viery robíme možno už zo zvyku, možno sme pri istej pravidelnosti upadli do rutiny: už ani neviem, prečo to vlastne robím.
Na portáli DoKostola nás zamestná otázka: Prečo vlastne chodíme do chrámu na bohoslužby? Len nedávno si mnohí overovali, že sa to vlastne dá aj bez chrámu, bez fyzickej prítomnosti na svätej liturgii. Akoby to dnešnému človekovi už hovorilo len málo. Pre mnohých aj pokrstených ľudí je toto iba strata času. Využívajú ho „zmysluplnejšie“: trávia čas s rodinou, oddychujú v prírode či posteli, športujú…
My rodičia máme skúsenosť s dospievajúcimi či staršími deťmi, že pri téme chrámu zápasíme s otázkou, či dokonca s dieťaťom: Mám toho syna či dcéru nechať na pokoji, alebo ho ešte nútiť? Veď má za sebou ťažký týždeň a včera sa bol zabaviť, prišiel neskoro… A potom má už svoje roky.
Ako týmto deťom vysvetliť, ako ich presvedčiť, ako ich motivovať? Aké je teda riešenie? Existuje vôbec nejaké? Väčšinou v kútiku duše dúfame, že si to tie deti azda uvedomia neskôr, azda im neskôr dôjde, azda neskôr pochopia. Ale čo majú pochopiť? Čo si majú uvedomiť? Čo im má vlastne dôjsť?
Poznáme protiargumenty, prečo do chrámu nechodiť. Taký najznámejší je: Veď predsa Pán Boh je všade. A ja sa môžem modliť aj doma, v lese, v práci, v škole… Veď Boh je všade – nie je iba v chráme. Ďalším argumentom je, že Boh to nepotrebuje: on nepotrebuje naše spevy, nepotrebuje naše modlitby, nepotrebuje našu oslavu – Boh to nepotrebuje!
Dnešný moderný človek neskočí na magickú predstavu, podľa ktorej sa Pán Boh urazí, ak ho nenavštívime v chráme, a preto nás postihne patričný trest. Dnes si je každý strojcom svojho šťastia. A navyše prevláda iné motto: Pomôž si človeče a aj Pán Boh ti pomôže!
A potom má v rukách argument „obalovej kultúry“: Nepôjdem do chrámu, lebo tam stretnem samých farizejov. Chodia sa tam iba ukazovať a ohovárať iných. Do takého chrámu ja chodiť veru nebudem! Nie je skutočná bohoslužba v tom, že žijem ako slušný človek, že sa snažím dodržiavať morálne zásady a občas pomôžem iným? Veď Pán Boh nepotrebuje kult! Áno, to je pravda, Pán Boh to nepotrebuje. Ale som to ja, kto to potrebuje.
A prečo to potrebujem? Lebo nás ohrozuje nebezpečná tendencia: Banalizovať a robiť všedným to sväté a nezvyčajné! Preto potrebujeme bohoslužby, preto potrebujeme chrám. To kľúčové slovo je bázeň. Potrebujeme získať a udržať si „bázeň pred Pánom“, ktorý je svätý (porov. Sir 1,11-25).
Potrebujeme si vybudovať rešpekt pred Bohom, ktorý je láska. Pán Boh nie je len nejaký kamarát, na ktorého sa obrátim, keď sa zachce mne – Boh je aj Ten úplne iný, ten Najsvätejší. A vzťah s týmto Bohom si žiada bázeň, aby som toho večného a milosrdného Boha, od ktorého všetko závisí, nezačal vnímať ako ostatné veci a osoby svojho života – nezačal brať všedne. Potrebujeme bohoslužbu, potrebujeme chrám a liturgiu, aby sme z očí nestratili veľkosť nášho Boha.
Aby nás potom počas dňa mohla sprevádzať známa veta: „Nehovor Bohu, aké máš problémy, ale povedz svojim problémom, aký veľký je tvoj Boh!“
