Mária Petra de Micheliová, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 26. júla, sa narodila 11. septembra 1890 v talianskom Miláne ako najmladšie dieťa do početnej rodiny, z ktorej vzišli tri rehoľné a jedno kňazské povolanie. Pokrstili ju v ten istý deň v Kostole svätého Petra v Sale, pričom dostala meno Jozefína. Otec Cesare, chorý na srdce, zomrel, keď nemala ešte ani dva roky. Matka Alojzia, žena veľkej viery, neklesla však na duchu a zverila sa Bohu. Zavčas rána chodievala do kostola na svätú omšu, cez deň pracovala v rodinnom obchode a potom večer sa so svojimi deťmi modlila ruženec. Oporu pri vedení rodiny mala aj v starších deťoch, najmä najstaršej dcére Angelíne, ktorá neskôr vstúpila do milánskeho Kláštora San Carlo adorujúcich sestier.
Azda kľúčovú udalosť svojho života zakúsila Jozefína počas prvého svätého prijímania 3. mája 1898: „Uvidela som Dieťa Ježiša v bielej hostii. Raj na zemi! Dnes verím len vierou, že ma miluje.“ Tým sa začala etapa jej života plná nebeských milostí a vízií, ale aj sprevádzaná utrpením, ktoré prijímala v jednote s Ježišom. Na Veľký piatok roku 1902 o tretej hodine popoludní zažila v kostole, kde bola pokrstená, opäť niečo mimoriadne. Počas liturgickej úcty Svätého kríža sa jej zjavil ukrižovaný Ježiš a počula hlas: „Nikto ma nepobozká bozkom lásky, aby nahradil zradný bozk Judášov?“ V odpovedi na tento hlas pobozkala Pánovu tvár s láskou a oddanosťou. V tom čase už vedela o úcte k Ježišovej Svätej Tvári, ktorú takmer storočie predtým začala francúzska bosá karmelitánka Mária od svätého Petra z francúzskeho Tours.
Keď mala devätnásť, počas slávnostnej obliečky svojej sestry Márie u milánskych uršulínok pocítila impulzívna tínedžerka povolanie k zasvätenému životu v komunite. Najmä pre naviazanosť na mamu však s tým zápasila niekoľko rokov, dokonca si vykonala novénu za stratu povolania. Svojmu bratovi Riccardovi, ktorý sa medzičasom stal kňazom, neskôr povedala, že sestry komunity, do ktorej by chcela vstúpiť, by mali nosiť rúcho vo farbe neba. Takúto komunitu našla v Kongregácii Dcér Nepoškvrneného počatia (zvaných „z Buenos Aires“), ktoré mali kláštor v Miláne. Do noviciátu už ako Máriu Petru ju 15. októbra 1913 prijala zakladateľka komunity a jej vtedajšia generálna predstavená matka Mária Eufrasia Iaconis. V kláštore sa spoznala so sestrou Máriou Stanislavou, svojou budúcou veľkou priateľkou a dôverníčkou. Po poldruha roku 23. mája 1915 zložila dočasné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Medzitým získala krajčírsky diplom i diplom z francúzštiny, no študovala aj latinčinu. Venovala sa i hre na husle a čembalo a absolvovala aj katechetický kurz, aby mohla učiť náboženstvo najmenšie deti vo farnosti.
Hoci jej bolo sľúbené, že pre mamin zlý zdravotný stav Miláno neopustí, 21. mája 1919 musela z poslušnosti odísť do materského domu rehole v Buenos Aires. Tu napriek ťažkostiam so španielčinou vyučovala matematiku v rehoľnom kolégiu. Zároveň absolvovala štúdium na získanie učiteľskej kvalifikácie. Bolo to však aj obdobie utrpenia v dôsledku odlúčenia od matky, náročného podnebia a neustálych nevoľností. Svoje posledné sľuby zložila 11. júla 1921 a túto veľkú radosť sprevádzala správa o skorom návrate do Talianska aj s generálnou vikárkou matkou Máriou Stanislavou: bude sa môcť vrátiť do blízkosti svojej mamy! Avšak už 21. septembra 1923 mama zomrela, keď pomáhala chorému. Ešte deň predtým sa pokúsila navštíviť dcéru v kláštore. Tá sa však nechala zaprieť, aby mohla obetovať bolesť z toho, že nevidela milovanú matku. Posilou v trápeniach jej bola aj účasť na svätorečení Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, na ktorom sa mohla zúčastniť 17. mája 1925 v Ríme.
V roku 1928 sa generálnou predstavenou kongregácie stala matka Mária Stanislava. Čoskoro nato vymenovala sestru Máriu Petru za predstavenú milánskeho rehoľného domu. Keď v roku 1929 matka Mária Stanislava zomrela, nová generálna predstavená Mária Filoména potvrdila matku Máriu Petru v jej doterajšej funkcii a pridala jej funkciu delegátky kongregácie pre zahraničné záležitosti.
V nasledujúcich rokoch matka Mária Petra, duchovne sprevádzaná dvoma jezuitmi otcom Marinim a otcom Rosim, pracovala na tom, aby jej sestry boli duchovne aj kultúrne pripravené na vyučovanie. Preto zintenzívnila vzdelávacie kurzy pre základné školy a podarilo sa jej otvoriť aj strednú školu, ktorú štát uznal. V tom čase s radosťou prijala dar domu v osade Centonara d’Artò, súčasti severotalianskej obce Madonna del Sasso na západnom brehu jazera Orta. Kongregácii ho daroval slávny prelát Rímskej kúrie monsignor Spirito Maria Chiappetta, oficiálny architekt Svätej stolice, aby mníšky mali miesto na odpočinok i duchovné cvičenia.
V roku 1938 sa komunite splnilo veľké želanie: dom v Ríme. Po konzultácii s generálnou predstavenou začala matka Mária Petra organizovať výstavbu novej budovy na úpätí Aventína na pozemku, ktorý získala už matka Mária Stanislava. Novú budovu, ktorá dostala názov Inštitút Ducha Svätého, navrhol patrón komunity monsignor Spirito Chiappetta.
V septembri 1939 bola matka Mária Petra zvolená za predstavenú nového domu v Ríme a už o pár mesiacov 6. januára 1940 bola vymenovaná za provinciálnu predstavenú. Jej nasledujúce vojnové roky strávené v Ríme i Miláne naplnila intenzívna a namáhavá fyzická i duševná práca: správa kláštorov, organizácia škôl, starostlivosť o nové povolania pre komunitu aj o duchovný život spolusestier. Trápila ju zároveň vážna choroba pľúc, z ktorej bola vyliečená na príhovor svätého Silvestra Guzzoliniho, ktorý sa jej mal zjaviť v niekoľkých videniach. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť skutočnosť, že v Ríme mal na matku Máriu Petru značný vplyv otec Ildebrando Gregori, generálny opát benediktínov silvestrínov. Bol jej spovedníkom a duchovným sprievodcom až do jej smrti. Bol to tiež on, kto naliehal na ňu, aby zhromaždila v denníku svoje spomienky a poznámky týkajúce sa jej celoživotných mystických zážitkov.
Patrili medzi ne aj videnia Ježiša a Preblahoslavenej Matky, ktorí jej prinášali posolstvá a prijímali jej utrpenie ako obeť zmierenia za úbohé duše. Vo videní Preblahoslavenej Matky 31. mája 1938 v kaplnke milánskeho kláštora bola matka Mária Petra poverená ďalej podporovať úctu k Ježišovej Svätej Tvári. Preblahoslavená Matka ju požiadala, aby urobila škapuliar s Ježišovou tvárou na prednej strane a hostiou s monogramom IHS obklopeným lúčmi na zadnej strane. Zároveň prisľúbila veľké milosti tým, ktorí nosia tento škapuliar a adorujú Eucharistiu každý utorok a denne prijímajú sväté prijímanie.
Matka Mária Petra sa chcela riadiť touto inštrukciou, ale jej duchovný vodca jej odporučil, aby namiesto škapuliara mala medailu vyrobenú z látky. Ona okamžite požiadala milánskeho arcibiskupa kardinála Alfreda Ildefonsa Schustera o povolenie vyrábať a distribuovať túto medailu. Bála sa však, že jednoduchá a bezvýznamná mníška ako ona toto povolenie nedostane. Avšak 9. augusta 1940 jej doručili schválenie z arcibiskupskej kúrie. Dala si teda vyrobiť medailu s reprodukciou Ježišovej tváre z Turínskeho plátna na líci a hostiou s monogramom IHS na rube. Okrem toho bol na líci nápis „Illumina Domine vultum tuum super nos“ (Nech na nás svieti svetlo tvojej tváre, ó, Pane; Ž 66,2) a na rube nápis „Mane nobiscum Domine“ (Zostaň s nami, Pane; Lk 24,29) a pod tým skratka jezuitského hesla „A.M.D.G.“ (Ad maiorem Dei gloriam – Na väčšiu Božiu slávu).
Peniaze na výrobu medailí, 11 200 lír, zázračne našla jedného dňa v obálke na svojom stole. V odpovedi na jej obavy, že Preblahoslavená Matka ju poverila, aby mala škapuliar, a nie medailu, sa jej Preblahoslavená Matka znova zjavila a ubezpečila ju, že medaila bude tiež odovzdávať rovnaké milosti.
V ďalších víziách Ježiš požadoval osobitný sviatok na počesť svojej Svätej Tváre, ktorý sa má sláviť v utorok pred Popolcovou stredou a má sa pripraviť modlitbovou novénou. Vďaka sprostredkovaniu monsignora Chiappettu prijal pápež Pius XII. matku Máriu Petru dvakrát na súkromnej audiencii a mohla mu povedať o uctievaní Svätej Tváre a o súvisiacej Ježišovej výzve. Napokon 17. apríla 1958 Pius XII. schválil sviatok Svätej Tváre na utorok pred Popolcovou stredou.
Po skončení druhej svetovej vojny odcestovala matka Mária Petra z Ríma cez Miláno do rehoľného domu v Centonare. Tam ochorela na ťažký zápal pľúc, ktorému podľahla 26. júla 1945, obklopená duchovnými dcérami, ktoré veľmi milovala. Pochovali ju 29. júla na miestnom cintoríne. V roku 1970 boli jej pozostatky prenesené do krypty pod kaplnkou miestneho Domu Svätej Tváre.
V roku 1962 bol otvorený proces jej blahorečenia. Záverečné zasadnutie diecéznej fázy procesu konštatovalo zázrak pripisovaný matke Márii Petre, ktorý sa udial v roku 1994. Muž hospitalizovaný v kóme s kvadruplégiou dostal od svojho syna medailu Svätej Tváre. Po niekoľkých hodinách chorý nadobudol vedomie a jeho stav sa začal zlepšovať, až kým ho lekári úplne nevyliečili.
Pred vyhlásením za ctihodnú v roku 2007 preniesli pozostatky matky Márie Petry do Ríma a uložili ich v Inštitúte Ducha Svätého. V roku 2010 bola blahorečená v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore. Obradu v mene pápeža Benedikta XVI. predsedal kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, ktorý zhrnul jej svätosť do troch charakteristík: mariánska zbožnosť, úcta k Ježišovej tvári a obetovanie života za posvätenie kňazov.
