Kresťanská spiritualita zažíva v 21. storočí paradoxnú konjunktúru. Kým cirkevné inštitúcie strácajú schopnosť viazať ľudí, zároveň rastie potreba zmyslu, orientácie, vnútorného oporného bodu a duchovného uistenia.
Táto potreba sa však čoraz častejšie prejavuje formami, ktoré sú neraz poznačené hlasitosťou, morálnym zjednodušovaním a afektívnym zahltením. Duchovné posolstvá sa na sociálnych sieťach zhustia, vyhrotia, emocionalizujú – a tým sa stávajú „predajnými“.
Do popredia tak vystupuje podoba „kresťanskej zbožnosti“, ktorá nežije ani tak z evanjelia ako skôr zo strachu: zo strachu z vlastného tela, zo sexuality, z morálneho zlyhania, z inakosti. Pracuje s výhražnými posolstvami, jednoznačnými obrazmi nepriateľa a teológiou rýchlych odpovedí. To, čo sľubuje orientáciu, však často vytvára nové zneistenie, vinu a závislosť.
Tento vývoj nie je iba mediálnym či pastoračným problémom. Dotýka sa samotného jadra toho, čím kresťanská spiritualita vo svojej podstate je – alebo by mala byť. Spiritualita totiž nikdy nie je neutrálna. Formuje človeka. Môže oslobodzovať alebo zväzovať, rozširovať alebo zužovať, uzdravovať alebo zraňovať.
Zastávam názor, že životaschopná kresťanská spiritualita 21. storočia môže vzniknúť iba z obnovenej väzby na svoje vlastné duchovné pramene. Nie v zmysle nostalgických návratov, ale ako živé znovu-čítanie tradície, ktorá od počiatku zápasila o mieru, slobodu, rozlišovanie a milosrdenstvo.
Práve hlasy púštnych otcov, veľkých učiteľov Cirkvi, mníšskeho života, františkánskeho hnutia i modernej mystiky zreteľne odporujú každej forme náboženského „kriku“. Pozývajú k spiritualite hĺbky, priazni voči telu, pokory a tichej nádeje.
Moc, zneužívanie a nevyhnutnosť duchovnej triezvosti
Najneskôr od rozsiahleho vyrovnávania sa so sexuálnym a duchovným zneužívaním je zrejmé: spiritualita nemá automatickú morálnu imunitu. Nie je bezpečným priestorom mimo moci, ale sama je poľom, na ktorom sa moc uplatňuje, legitimizuje i zneužíva.
Duchovné zneužívanie sa prejavuje tam, kde sa náboženský jazyk používa na kontrolu, kde sa autorita sakralizuje, kritika odmieta a vytvára sa osobná závislosť. Najhlbšia škoda nespočíva iba v jednotlivých prešľapoch, ale v systematickom porušovaní sebaurčenia človeka – v mene Boha.
Tento poznatok je bolestivý, no nie nový. Už ranokresťanská spiritualita pozná výraznú skepsu voči náboženskej nadutosti. Evagrius Pontský označuje za najnebezpečnejšie pokušenie nie telesnú žiadostivosť, ale duchovnú pýchu, ktorá sa maskuje nábožnosťou a nárokuje si viesť iných bez toho, aby človek poznal sám seba.
Aj Makarios Egyptský zdôrazňuje, že pravá duchovná skúsenosť nikdy nevedie k vyvyšovaniu vlastného ega, ale k rastúcej miernosti a schopnosti niesť utrpenie druhých. Tam, kde sa spiritualita stáva tvrdou, povýšeneckou alebo nutkavou, je podľa týchto kritérií už vychýlená.
Kresťanská spiritualita dneška preto musí byť triezva. Nesmie byť naivná voči svojim vlastným tienistým stránkam. Osvietenie tu nie je protikladom viery, ale formou duchovnej zodpovednosti.
Triezvosť však neznamená ochudobnenie. Práve naopak: otvára priestor spiritualite, ktorá sa nelegitimizuje mocou, ale svojou službou životu.
Múdrosť púšte – Mlčanie, sloboda a umenie rozlišovania
Púštni otcovia a matky 4. storočia stoja na začiatku dejín kresťanskej spirituality – a zároveň prekvapivo blízko jej dnešným výzvam. Ich radikálna forma života nevyrastá z nenávisti voči svetu či telu, ale z hlbokej túžby po vnútornej slobode.
Ústredným princípom je rozlišovanie duchov (discretio). Ján Kasián ho nazýva „matkou, strážkyňou a vodkyňou všetkých čností“. Nijaká asketická prax nie je sama osebe svätá. Pôst, mlčanie, samota či modlitba môžu byť liečivé, alebo deštruktívne – podľa toho, či slúžia láske, alebo egu.
Pozoruhodná je zdržanlivosť púštnych otcov v morálnych súdoch. Nedávajú všeobecné recepty, ale počúvajú, pýtajú sa na konkrétneho človeka, na jeho mieru. Abba Poimen radí: „Uč svoje ústa hovoriť to, čo je v tvojom srdci“ – nič viac.
Táto spiritualita je tichá. Abba Arsenius, kedysi vzdelaný dvoran, sa modlí: „Pane, nauč ma mlčať.“ Nie z úniku pred svetom, ale z poznania, že Boh sa neozýva v hluku sebaprezentácie, ale v priestore vnútornej pravdivosti.
Pre dnešok to znamená: kresťanská spiritualita, ktorá kričí, núti a valcuje, odporuje už svojou formou duchu púšte. Míňa cieľ, lebo stráca mieru.
Cirkevní otcovia – Vtelenie a duchovná sloboda
S veľkými cirkevnými otcami získava kresťanská spiritualita svoju teologickú hĺbku. Neobhajujú iba vieru proti vonkajším útokom, ale zároveň zápasia o obraz človeka, ktorý dokáže udržať pohromade Boha i človeka, milosť i slobodu, telo i ducha. Práve v čase, keď náboženské moralizovanie znovu znevažuje telesnosť, znie ich hlas prekvapivo aktuálne.
Gregor z Nazianzu formuluje zásadu, ktorá môže byť dodnes skúšobným kameňom každej kresťanskej spirituality: „Čo nie je prijaté, nie je vykúpené.“ Je teda jasné: Božie spásne konanie zahŕňa celého človeka – telo, city, túžby i zraniteľnosť. Každá spiritualita, ktorá niektoré rozmery ľudskosti vynecháva alebo démonizuje, odporuje logike vtelenia.
Aj Bazil Veľký spája spiritualitu neoddeliteľne so sociálnou zodpovednosťou. V jeho mníšskych pravidlách askéza nikdy nie je samoúčelná, ale slúži otvorenosti pre blížneho. Zrieknutie sa majetku, miernosť a modlitba sú prostriedkami, aby sa človek stal slobodným pre utrpenie chudobných. Spiritualita bez solidarity je podľa Bazila zbožnou ilúziou.
Augustín z Hippo, často nesprávne chápaný ako prísny moralista, rozvíja hlboko vzťahovú spiritualitu. Človek je hľadajúci, ktorého srdce zostáva nepokojné, kým nespočinie v Bohu. Toto spočinutie však nie je nehybnosťou. Je vnútorným nasmerovaním, z ktorého vyrastá sloboda. Jeho známa veta „Miluj – a rob, čo chceš“ nemieri k ľubovôli, ale k slobode premenenej láskou.
V tejto perspektíve nie je kresťanská spiritualita systémom zákazov, ale školou vnútornej slobody. Netvorí poslušné subjekty, ale zrelé osoby.
Mníšske umenie života – Miera, rytmus a spoločenstvo ako duchovný priestor
So západným mníšstvom, osobitne s Benediktovou regulou, nadobúda kresťanská spiritualita podobu, ktorá dodnes vyniká triezvosťou a ľudskosťou. Benedikt z Nursie nedôveruje náboženskému extrémizmu. Jeho regula je preniknutá mierou (mensura), ohľaduplnosťou a realizmom.
Benedikt vie o rozdielnosti ľudí. Nie všetci dokážu to isté, nie všetci nesú rovnaké bremená. Preto je jeho spiritualita rytmická: modlitba a práca, mlčanie a rozhovor, samota a spoločenstvo stoja vo vyváženom vzťahu. Duchovný život tu nie je výnimočným stavom, ale každodennosťou s Bohom.
Pozoruhodné je aj benediktínske chápanie autority. Opát je síce „pán a otec“ (dominus et abbas), no nie duchovný vládca bez obmedzení, ale otec, ktorý počúva a rozumie. Dôležité rozhodnutia sa preberajú v kapitule a Benedikt výslovne zdôrazňuje, že Boh môže prehovoriť aj skrze najmladších.
Tento postoj ostro kontrastuje s charizmaticky preceňovanými vodcami, ktorí sa inscenujú ako jediné Božie ústa. Benediktínska spiritualita chráni pred duchovným zneužívaním tým, že rozdeľuje moc, spomaľuje procesy a stavia na spoločnom načúvaní.
Pre dnešok to znamená: kresťanská spiritualita potrebuje štruktúry, ktoré umožňujú slobodu – nie osobnosti, ktoré vytvárajú závislosť.
František z Assisi – Odzbrojená spiritualita a radikálne bratstvo
S Františkom z Assisi vstupuje v 13. storočí na scénu postava, ktorá kresťanskú spiritualitu definitívne odzbrojuje od moci, majetku a náboženskej nadradenosti. Jeho chudoba nie je asketickým výkonom, ale vzťahovým rozhodnutím: stať sa slobodným pre Boha, ľudí i stvorenie.
Františkov známy Chválospev stvorenstva je výrazom hlboko inkarnovanej spirituality. Slnko, voda, zem, ba aj choroba a smrť sú oslovované ako bratia a sestry. Kozmos nie je nepriateľským miestom, ale priestorom stretnutia s Bohom.
Charakteristická je nenásilnosť františkánskej spirituality – aj v náboženskom zmysle. František nepresviedča argumentmi, hrozbami ani morálnymi apelmi. Žije príkladom. Jeho prítomnosť pôsobí, lebo nič nechce vynucovať.
Práve tu spočíva uzdravujúca provokácia pre dnešné formy náboženskej komunikácie: kde musí evanjelium kričať, je už oslabené. Kde sa žije, hovorí samo za seba.
Izák z Ninive – Milosrdenstvo ako srdce Boha
Osobitným svedkom radikálne milosrdnej spirituality je Izák z Ninive, veľký mystik 7. storočia. Pre neho milosrdenstvo nie je jednou z Božích vlastností, ale jeho najvnútornejšou podstatou.
Izák ide tak ďaleko, že tvrdí: Božie srdce neznesie trápenie človeka – ani v súde. Teológie strachu, výhražné posolstvá a reč o pekle sú mu cudzie. Podľa jeho presvedčenia prezrádzajú falošný obraz Boha.
Jeho spiritualita smeruje k súcitu (rahme), k srdcu, ktoré sa stáva mäkkým pre všetko stvorené. Askéza neslúži sebatrýzneniu, ale cvičeniu v milosrdenstve.
Tak stojí Izák v protiklade ku každej spiritualite, ktorá pracuje s vinou, strachom a morálnym tlakom. Taká zbožnosť sa môže javiť ako náboženská – no nepozná Božie srdce.
Terézia z Ávily – Vnútorná sloboda a duchovná zrelosť
S Teréziou z Ávily dosahuje západná mystika novú podobu duchovnej sebareflexie. Jej spiritualita je vášnivá, humorná a hlboko realistická. Terézia nedôveruje extatickým zážitkom, ak nevedú k väčšej ľudskosti.
Jej známy obraz „vnútorného hradu“ opisuje duchovnú cestu ako proces dozrievania, nie ako útek zo sveta. Boh prebýva v najhlbšom vnútri človeka – nie ako kontrolór, ale ako prameň slobody.
Terézia opakovane zdôrazňuje, že pravá skúsenosť Boha vedie k väčšej vyrovnanosti, pravdivosti a láske. Kde sa ľudia stávajú užšími, tvrdšími alebo sebaspravodlivejšími, treba byť opatrný – aj keď sa odvolávajú na videnia.
V čase duchovného presýtenia pripomína: hĺbka sa neukazuje v predvádzaní sa, ale v duchovnej zrelosti.
Etty Hillesum – Spiritualita tvárou v tvár priepastiam
S Etty Hillesum získava kresťanská – hoci nekonfesijná – spiritualita otriasajúci moderný hlas. Uprostred násilia nacizmu rozvíja spiritualitu, ktorá neuteká, ale obstojí.
Etty chápe svoj vnútorný život ako miesto, kde sa treba chrániť pred nenávisťou, zúfalstvom a zdivením. Jej spiritualita radikálne potvrdzuje život bez naivity. Pozná utrpenie, no odmieta mu priznať posledné slovo.
Tu sa ukazuje rozhodujúca kvalita kresťanskej spirituality: nesľubuje únik, ale silu povedať „napriek tomu“.
Madeleine Delbrêl – Mystika každodennosti
S Madeleine Delbrêl nachádza táto línia svoj súčasný výraz. Jej spiritualita spája kontempláciu a činnosť, modlitbu a politické nasadenie, humor i vážnosť.
Pre Delbrêl nie je modlitba únikom z každodennosti, ale jej preniknutím. Zametať podlahu alebo písať text – oboje môže byť miestom stretnutia sa s Bohom.
Jej spiritualita je nenápadná, ale nosná. Nepracuje so strachom, ale s dôverou. Pozná utrpenie sveta, a predsa sa drží nádeje, že Boh pôsobí v malom.
Spiritualita pre 21. storočie
Z pohľadu na Tradíciu sa ukazuje jasný obraz: kresťanská spiritualita buď potvrdzuje a umocňuje život – alebo nie je kresťanská. Rešpektuje slobodu, ctí telesnosť, hľadá spoločné dobro a vzdáva sa náboženského násilia – aj v reči.
Jej sila nespočíva v dosahu ani v hlasitosti, ale v hĺbke, pravdivosti a žitej láske. Funguje – nie okázalo, ale spoľahlivo.
A bez mediálneho kriku.
