Keď 9. októbra pápež Lev XIV. zverejnil svoju prvú apoštolskú exhortáciu s názvom Dilexi te (Miloval som ťa), mnohí sa pýtali: Ide o manifest nového pontifikátu, alebo o epilóg pontifikátu pápeža Františka? Odpoveď je obojaká – a práve v tejto dvojakosti sa skrýva hlboký význam tohto dokumentu.
V tejto súvislosti pripomeňme, že štvrtou a zároveň aj poslednou encyklikou pápeža Františka bola vlani v októbri Dilexit nos (Miloval nás), ktorá rozoberá ľudskú a božskú lásku Srdca Ježiša Krista.
Dilexi te nie je ani veľkým programovým vyhlásením pápeža Leva XIV, ani posledným textom, ktorý zanechal jeho predchodca. Je to prepojenie dvoch duchovných línií, pokračovanie jednej a zároveň začiatok druhej.
Lev XIV. dokument výslovne označuje ako dedičstvo pápeža Františka, ktoré si vedome a z vlastného presvedčenia osvojil – pričom k nemu pridal vlastné úvahy a dôrazy. Je to jasný signál: líniu „opcie pre chudobných“, ktorú presadzoval Svätý Otec František, nový pápež nielen zachováva, ale aj rozvíja.
Dilexi te má formu apoštolskej exhortácie, nie encykliky. Encykliky sa od čias Jána XXIII. obracajú na „všetkých ľudí dobrej vôle“, teda majú univerzálneho adresáta. Oproti tomu exhortácie sú určené predovšetkým členom Cirkvi. Dokument tak nesie pastoračný charakter, nie akademickú štruktúru. Nejde o učenie v úzkom zmysle, ale o výzvu k obráteniu, k premýšľaniu a konkrétnemu konaniu.
Exhortácia má 53 strán a 121 odsekov. V piatich kapitolách rozvíja tému chudoby ako teologickej výzvy a cesty k obnoveniu kresťanskej identity. Pápež predstavuje Ježiša ako „chudobného Mesiáša“, odvoláva sa na cirkevných otcov, zakladateľov rehoľných spoločenstiev, ale aj konkrétne príklady ako svätého Františka z Assisi či Matku Terezu.
Silné zastúpenie má aj sociálna náuka pápežov od Leva XIII. po Františka. Práve Františkov jazyk je v texte hmatateľne prítomný: „ekonomika, ktorá zabíja“ či „kultúra vyhadzovania“ nie sú len symbolické výrazy, ale teologické obvinenia sveta, ktorý stratil kompas spravodlivosti.
Exhortácia nehovorí o chudobných ako o „probléme“, ktorý treba riešiť. Hovorí o nich ako o mieste Božieho zjavenia. Nejde pritom len o charitu, ale o uvedomenie si Kristovej prítomnosti medzi tými, ktorých spoločnosť vytláča. Pápež výslovne varuje pred ľahostajnosťou a odmieta duchovný formalizmus, ktorý ignoruje konkrétnu ľudskú biedu.
Napriek kontextu Latinskej Ameriky a pôvodu oboch pápežov exhortácia Dilexi te sa teológii oslobodenia explicitne nevenuje, no nepriamo sa jej dotýka. Citátmi odkazuje na dokumenty z čias, keď kardinál Joseph Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) bol prefektom Kongregácie pre náuku viery. Tie boli k tejto teológii kritické, no Lev XIV. zároveň vyzdvihuje, že verná Cirkev vždy ohlasovala oslobodenie – duchovné aj spoločenské.
Rakúsky dogmatik Jan-Heiner Tück vo svojej analýze pripomína, že dokument nápadne odráža témy nielen teológie oslobodenia, ale aj novej politickej teológie – napríklad dôraz na solidaritu, dôstojnosť každého človeka pred Bohom či výzvu na „mystiku otvorených očí“ – schopnosť vidieť Boha v tvári trpiaceho.
Dilexi te sa nevenuje otázkam ekumenizmu ani medzináboženského dialógu – čo potvrdzuje, že ide o vnútrocirkevný dokument. Pápež sa sústreďuje na obhajobu sociálnej angažovanosti Cirkvi voči tým, ktorí tvrdia, že to s kresťanstvom nemá veľa spoločného.
Zaujímavé je, že Druhý vatikánsky koncil je citovaný len okrajovo, zatiaľ čo väčší dôraz sa kladie na Piatu generálnu konferenciu episkopátu CELAM v Aparecide (2007). Chýba aj odkaz na encykliku Deus caritas est Benedikta XVI., hoci práve jej druhá časť tematicky zodpovedá mnohým myšlienkam Dilexi te.
Exhortácia Dilexi te je pokračovaním Františkovej vízie, ale zároveň ukazuje, že Lev XIV. túto líniu prijíma za vlastnú – nie ako povinnosť, ale ako vedomé rozhodnutie. Dokument neohuruje revolučnými vyjadreniami, ale pozýva Cirkev k vernosti evanjeliu cez konkrétny čin.
Ide o evanjelium bez sentimentality, výzvu k pokore i k činu. Pápež tým jasne hovorí: modlitba je dôležitá, ale treba aj konať. A konať tam, kde to bolí.
Spracoval Rastislav Čižik.
