Ako vysokoškolský študent študujúci v Bratislave som bol veľmi milo prekvapený, že moja kresťanská viera nepredstavuje len gýčové púte s cukrovou vatou, ružence v rukách starých babičiek, ktoré si čosi mrmlú v kostolných laviciach a nosia podivné účesy, a ani ťahavú, moróznu hudbu katolíckych omší, ktorú prerušuje podozrivo nadpozemský hlas miestneho farára.
Môj veľký objav spočíval v tom, že viera nie je len povinnosť chodiť v nedeľu na svätú omšu a trpieť pri pohrebne znejúcom organe, kde som podstupoval mučeníctvo pozostávajúce z nevyhnutnosti otláčať svoj zadok o tvrdú kostolnú lavicu a zažívať spomenuté traumatizujúce skúsenosti, ale aj v tom, že táto viera je pravdivá.
Katolícka viera a rozum sa nevylučujú. Zistil som, že nemusím veriť preto, že je to spásonosné, ale jednoducho preto, že je to pravda.
A tak sa môj katolícky slovník začal obohacovať o slová ako „ontologický“ či „epistemologický“, Svätú Trojicu vystriedala „trojjediná hypostáza“ a k Bohu neviedla cesta autobusom číslo 83 ku kapucínom na Župnom námestí, kde bola najkratšia svätá omša, ktorá aj tak trvala večnosť, ale päť ciest Tomáša Akvinského. To, čo som kedysi nazýval Bohom, nebol viac bradatý starček, ale „Prvý hýbateľ“, „Actus purus“, „Causa causarum“.
Takéhoto Boha som mohol smelo vytiahnuť v hociktorej kaviarni či krčme plnej intelektuálov a nezaostával za budhistickou Nirvánou, hinduistickým Brahmanom ani za zenovou neosobnou prázdnotou či Tao-m Lao-c’.
Čím viac som študoval moderných autorov, tým viac mi dávali za pravdu. Boh je vraj viac sloveso než podstatné meno, je tancom, nie statickou entitou, je princípom dokonalosti, dobra a lásky. A takýto Boh mi prišiel prijateľnejší než rozprávková antropomorfná predstava z detských katechizmov, hoci by ju namaľoval Michelangelo, hoci aj na strop Sixtínskej kaplnky. Nešlo o zručnosť ilustrátora – každé zobrazenie Boha s rukami a nohami bolo pre mňa len edukačnou pomôckou.
A ja, s poznaním vyššej pravdy, so zopár latinskými a gréckymi slovami, som mal pocit, že automaticky získavam vstupenku do vyšších sfér viery.
No prišiel problém: čím viac som týchto slov nahromadil, tým viac sa môj Boh začal podobať na matematický vzorec než na osobu a tým viac som sa ja ako osoba cítil od tohto Boha vzdialený. Ja sám som sa vzorcom nevedel stať, ale ako sa mu teda môžem priblížiť bez toho, aby som ho zredukoval na starčeka z kostola, ktorý viac pripomína antického Dia ako pravdu 21. storočia?
Vo svojich dvadsiatich, ako inak, som sa v plnej vážnosti rozhodol „hľadať Pravdu“. A tá sa, ako všetci vieme, nachádza buď v neosobnom rozplynutí vlastného ega, alebo na niektorej z ciest poznania svätého Tomáša Akvinského. Ako každý poriadny mladý intelektuál som si povedal, že Boh bude určite niečo ako „kozmické vedomie“, „univerzálna energia“ alebo „bytie samo osebe“, teda nie niekto, ale niečo. A moje ja, moje ego, bolo tým, čo mi bránilo k tomuto Bohu jogínov a akademikov pristúpiť.
Lenže – a tu sa začína tragikomédia – nikdy som sa nestretol s matematickým vzorcom, ktorý by mi odpustil, že som nevyniesol smeti. Naproti tomu som sa často stretol s konkrétnymi ľuďmi, s tými, čo ma dojali, zranili, zmenili. Láska, odpustenie, závisť aj štedrosť — všetko podstatné ku mne prichádzalo cez tváre, nie cez pojmy.
A tak som musel priznať, že moja najhlbšia skúsenosť reality je hlboko osobná. Nič „všeobecné“ sa nedá stretnúť a nič „všeobecné“ sa nestretlo ani so mnou. Vždy som sa stretával len s konkrétnym.
Keď cirkevní otcovia učili o ikonách, často prízvukovali, že nemôžeš namaľovať ikonu božskej prirodzenosti – ako by to vlastne vyzeralo?
Prečo teda môžeme maľovať ikonu Krista? Pretože sa stal človekom. Nie „človekom“ všeobecne, nemôžeš len tak namaľovať „človeka“. Jediné, čo môžeš namaľovať, je konkrétny človek – muž, žena, Juraj, Jakub alebo Anička.
A v modernom umení sa objavila snaha o abstrakciu, zachytiť či vyjadriť niečo všeobecné. No čím viac to robíme, tým viac ľudia stoja a pozerajú sa na niečo, o čom nik nevie, čo to vlastne je – teda bez päťročného štúdia. Ale umenie má byť zrozumiteľné tak pre upratovačku v galérii so stredoškolským vzdelaním, ako aj pre profesora výtvarných umení.
Zdá sa, že ani to abstraktné sa bez konkrétneho zachytiť nedá. A čím je niečo konkrétnejšie, tým viac môže niesť aj niečo abstraktné. Naopak to však nefunguje, čo potvrdzuje klasický výrok: „Milujem ľudstvo, ľudí ale nemôžem vystáť.“
Niekto povie: „Milujem chudobných.“ A potom nespravodlivo osočí akéhosi Róma. Inému je zas podozrivý vraj až príliš privilegovaný biely muž.
Keď zredukujem človeka na abstrakciu, vytváram len predpoklad pre násilie. Musíš niekoho zovšeobecniť, aby si ho mohol zabiť. A nie je to inak ani s Bohom. Musíš z neho urobiť vzorec, aby si mohol povedať, že je neplatný. Ale ak ho stretneš ako konkrétnu osobu, nik ti to stretnutie nevyvráti. Ak ťa raz Kristus zachráni, budú ti nanič aj tie najsilnejšie argumenty, že to nie je možné.
A tak ako máme veľký problém zabiť konkrétneho človeka, pretože konkrétni ľudia nikdy nie sú presne takí, ako si ich predstavujeme, ostávajú naše pochybnosti bezbranné aj pred konkrétnym Bohom Ježišom.
Lásku nachádzame v konkrétnom. Odpustenie nachádzame v konkrétnom. Jednotu a spoločenstvo nachádzame v konkrétnom, teda v druhom.
Izrael, ako je opísaný v evanjeliách, bol vysoko spolitizovaný. Mal skupiny farizejov, saducejov, rímskych okupantov. Mal tých, čo boli považovaní za spravodlivých, a tých, čo boli považovaní za hriešnikov – prostitútky, mýtnikov.
A Kristus? Nielenže sa s nimi stretával a jedol s nimi, čo už samo osebe bolo výnimočné. Ešte výnimočnejšie bolo, že niektorých z nich dodnes poznáme po mene. Nie ako skupinu, nie ako anonymného „človeka“, Žida či Samaritána, ale ako Máriu Magdalénu, Natanaela, Lazára či Nikodéma.
Pred dvetisíc rokmi žil nejaký chlapík menom Zachej. Zo spoločenského postavenia a správania vieme, že to bol celkom riadny gauner – dnes by sme ho možno nazvali dezolátom –, ktorý mal do činenia s korupciou. A my dnes poznáme jeho meno. Prečo? Pretože Ježiš ho oslovil menom: „Zachej, dnes musím zostať v tvojom dome.“
Nepovedal len všeobecne: „Mýtnici, poďme jesť.“ Nie. Povedal: „Zachej.“ „Zachej, zlez dolu.“ Ach, tá krása mena! Ako ľahko sa dnes stratíme v abstrakcii – charizmatici, tradicionalisti, progresívci, liberáli či konzervatívci. Ale Boh prichádza ku konkrétnemu človeku, nie ku štatistike.
A tak sa vo mne prirodzene začína rodiť myšlienka: Čo ak je vrcholom bytia nie idea, ale osoba? Čo ak najvyššia pravda nie je „pravda ako taká“, ale pravda, ktorá má oči? Osobitú vôňu, vydáva osobitý zvuk?
Ale nie je to všetko už prekonané? Veď predsa súčasný človek vraj nepotrebuje formu, obraz, príbeh! Múdrosť sa vraj nachádza v podstate, v zovšeobecnení.
Svätý Maxim Vyznávač vo svojom spise Ambigua píše, že všetko stvorenie má svoj duchovný zmysel (logos), ktorý má pôvod v jedinom Božom Logose (Kristovi). Všetky tieto logoi sú rozmanité, ale nie sú si protikladné, naopak, vychádzajú z jednoty, sú v nej udržiavané a sú navzájom stvorené pre seba.
Skúste namaľovať „človeka“. Nie muža, nie ženu, nie Marínu z Hontu alebo Petra z trhu, ale „človeka“. Takého všeobecného. Abstraktné namaľovať nejde. A pritom abstraktného Boha vraj áno. Lenže ten náš neprišiel ako metafyzická kategória, ale ako človek, ktorý jedol, plakal, smial sa. Ktorý poznal mená. Ktorý sám mal meno.
Práve tu sa mi začína rúcať konštrukcia intelektuálneho chrámu, starostlivo vystavaného z mramorových pojmov a sofistikovaných paradoxov. Kameň úrazu sa volá „konkrétnosť“. Lebo ak má človek vôbec niečo zažiť, musí to zažiť konkrétne, v objatí, v rozhovore, v bolesti či v chlebe. Boha dokonca možno stretnúť aj v tej konkrétnej múke, kúpenej hoci aj v Kauflande, z ktorej je upečená hostia.
A práve tu nastupuje kresťanstvo so svojou pohoršujúcou jednoduchosťou, Boh sa stal človekom. Všeobecné uprednostnilo konkrétne.
To je ten škandál. Že večnosť nie je len to, čo nás čaká po smrti, ale to, čo možno stretnúť už dnes – v tvári druhého. Že láska nie je len idea, ale aj konkrétny čin. A že pravda má meno – a často aj adresu.
Samozrejme, stále mám rád krásne myšlienky. Rád počúvam hlas Tomáša Akvinského. Ale viem, že keď zdvihnem telefón a niekto vysloví moje meno, všetko ostatné na chvíľu utíchne. A práve tam, v tej konkrétnosti, sa dotýkam niečoho večného. Teda Niekto-ho.
Preto už menej verím v „ľudstvo“ a viac v suseda. Menej v „lásku k chudobným“ a viac v lásku k tomu zvláštnemu chlapíkovi, čo je večne opitý. Či v suseda, ktorý neustále volá mestskú políciu na nesprávne zaparkované autá na našej ulici.
Možno to nie je intelektuálne okúzľujúce, nedá to tromfy do debaty pri sójovom latté alebo remeselnom pive, ale je to skutočné. A ak sa nechcem zmýliť pri hľadaní Boha, hľadám ho v organistovi, ktorý je zodpovedný za ten pohrebný zvuk katolíckej svätej omše, či v babičke, ktorá sa pred jej začiatkom každý deň modlí ruženec. V Zachejovi. V žene, čo plakala pri Ježišových nohách.
A tak – napriek svojej túžbe po nekonečne – sa neustále učím klásť ruky na to, čo je blízke. Učím sa hľadať Pravdu nie v pojme, ale v tvári.
A možno práve preto, keď raz prídem do neba, nebudú na mňa čakať definície, ale hlas, ktorý povie moje meno.
