Obdobie krátko po Vianociach má zvláštnu atmosféru. Utíchli koledy, mnohí už odzdobili vianočné stromčeky, Betlehemy v zadných častiach kostolov už nepútajú pozornosť. Deti sa vrátili do škôl, dospelí sú v plnom pracovnom nasadení a študenti zas vo víre skúškového obdobia. Noc ešte stále vyhráva nad dňom a tma bez vianočných svetielok sa zdá ešte temnejšou. V tomto čase sa už každoročne v médiách objavuje informácia, že nás čaká najdepresívnejší deň v roku. Mal by ním byť tretí pondelok v januári – tzv. blue Monday (modrý pondelok).
Kde sa vzala takáto „štatistika“? Stanovený deň je výsledkom pomerne komplexného výpočtu. Zložitý vzorec zohľadňoval počasie, zadĺženosť, čas od Vianoc, výšku platu, ale aj zlyhanie novoročných predsavzatí a mnohé iné. Marketingové spoločnosti využili negatívny obraz januárových dní na to, aby stimulovali zákazníkov kupovať si januárové zájazdy. Samotný dátum nebol výskumne overený a ide skôr o pseudovedecký fakt. Na druhej strane je nutné uznať, že zimné mesiace a povianočný čas môžu predstavovať zvýšenú záťaž. Okrem toho pondelok vo všeobecnosti nepatrí k obľúbeným dňom.
Na označenie zhoršeného psychického stavu v konkrétnych obdobiach roka v psychológii používame termín „sezónna afektívna porucha“. Zhoršenie depresívnych príznakov – smútok, nedostatok energie a neschopnosť tešiť sa – nastáva zvyčajne na jeseň a pretrváva do jari. Depresia je závažné a v niektorých prípadoch dokonca život ohrozujúce ochorenie a ako taká nie je voľbou trpiaceho človeka. Nie je ju možné prekonať vôľou ani prácou na sebe; ak by to bolo možné, pravdepodobne nešlo o reálnu depresiu. Ľudia, ktorí sa s ňou v živote stretli, prirovnávajú vnútornú bolesť k rakovine. Skutočná depresia vyžaduje pomoc odborníka a často aj medikamentóznu liečbu.
Smútok a zhoršená nálada či prechodné pocity beznádeje a straty zmyslu každodenných aktivít však z času na čas postretnú každého. Okrem povianočnej prázdnoty a pochmúrneho počasia k nim môže prispieť pretlak negatívnych správ v médiách, aktuálna ekonomická situácia či problémy v rodine alebo osobnom živote. Keďže človek ako trojdimenzionálna osoba prežíva radosť i smútok celou svojou bytosťou, neraz sa dostaví i fyzická únava, ale aj ťažkosti v duchovnom živote. Čo robiť, ak sa v našom živote nahromadia „modré pondelky“? Kde hľadať svetlo v januárových tmách? Isteže, jednoduchý recept neexistuje, ako malú pomôcku by som však rada ponúkla „päť P“ od psychologičky.
Prítomnosť. Keď sa život stáva náročným a nádej na zlepšenie je v nedohľadne, omnoho viac ako inokedy potrebujeme žiť prítomný okamih. Evanjeliové „nebuďte ustarostení o zajtrajšok“ má hlboký psychologický význam. Skúsme sa zastaviť pri bežných aktivitách a naplno vnímať. Keď kráčame, všímajme si okolie, keď sa zhovárame, naplno počúvajme druhého a – ak je to možné – odložme mobilný telefón.
Plán. Ak sú dni náročné a zaťažujúce, vytvorme si plán. Pre psychickú pohodu je prospešný určitý poriadok dňa – choďme spať včas a snažme sa chodiť spávať v rovnakom čase. Stanovme si pevný čas na modlitbu, ale aj na jednoduchú pohybovú aktivitu – ideálne pohyb vonku. Smutné dni bývajú jednotvárne, preto si každý večer môžeme naplánovať niečo pre radosť. Jej zdrojom môže byť stretnutie alebo telefonát človeku, ktorému sme sa dlhšie neozvali, kreatívna činnosť, hodnotný film, ale aj úplne obyčajná príprava obľúbeného jedla či prechádzka časťou mesta, kde sme dávno neboli.
Pravdivosť. „Pravda vás oslobodí,“ čítame v Jánovom evanjeliu. Pravdivosť k sebe je súčasťou cesty k osobnej slobode. Patrí k nej aj pravdivé poznanie a pomenovanie prežívaných emócií aj v prípade, že v nich prevažuje smútok, strach, či dokonca hnev. Len s emóciami, ktoré sú poznané a pomenované, dokážeme zrelo pracovať.
Prehovoriť. „Pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal,“ priznáva žalmista v Žalme 32. Je veľkým darom, ak nájdeme počúvajúce ucho a súčasne naberieme odvahu odložiť masku „som v pohode“ a prehovoriť o vnútornej bolesti. Rovnako vnímaví by sme mali byť k bolesti ľudí okolo seba. Nebuďme ako Jóbovi priatelia, ale namiesto hodnotenia a ponúkania riešení jednoducho počúvajme.
Postoj. Niektoré kríže nemožno odložiť, môžeme k nim však zaujať iný postoj. Viedenský psychiater a zakladateľ logoterapie Viktor Frankl (1905 – 1997) povýšil prežívané utrpenie a životné krízy na nástroj rastu. Ak prijímame nezmeniteľné skutočnosti v našom živote ako výzvu, stávame sa hodnými svojho utrpenia. Frankl vie, o čom hovorí – vlastnú teóriu dotváral čeliac hrôzam koncentračného tábora, kde opakovane realizoval rozhodnutie „napriek všetkému povedať životu áno“. Ak na svojich pleciach nesieme ťažký kríž a súčasne vidíme za obzor pozemského trápenia, aj zdanlivo neproduktívne, osamelé a uplakané dni nadobúdajú hlboký zmysel.
V neposlednom rade by sme nemali zabudnúť na možnosť vyhľadania profesionálnej pomoci (ďalšie dve „P“😊). Ak pre bolesť duše prestávame zvládať každodenný život, je na mieste prijať pomocnú ruku. Možno to chce dávku pokory a odhodlania či povzbudenie zo strany blízkej osoby. A možno len potrebujeme počuť, že i duša veriaceho človeka môže ochorieť a rozhodne to nie je prejavom slabej viery.
Do ďalších Vianoce nás pravdepodobne čaká viacero „modrých“ pondelkov. Skúsme im povedať áno napriek negatívnej mediálnej reklame či náročnému rannému vstávaniu. Aj najdepresívnejší deň v roku môže prekvapiť, ak mu dáme šancu. Zrejme však budeme musieť priložiť ruku k dielu a vedome otvoriť srdce pre krásu všednosti.
