Samozrejme, že my kresťania oslavujeme Vianoce ako Ježišove narodeniny. Ale je tu problém. Ježiš je totiž Syn Boží. A súčasťou toho, čo robí Boha Bohom, je skutočnosť, že nemá narodeniny. Ako sa teda mohol Boh, ktorý existoval vždy ešte pred časom samotným, narodiť? A čo to vlastne teda oslavujeme?
Vo východnom cirkevnom kalendári sa Vianoce nazývajú „Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista“. Svedčia o tom slová svätého Jána Evanjelistu, ktorý začína svoje evanjelium týmito slovami: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ Ježiš vždy existoval ako Božský Syn a Slovo Božie. Jeho narodenie nie sú jeho „narodeniny“, ale skôr narodenie jeho tela, jeho príchod na svet ako človeka.
To je dôvod, prečo sú Vianoce takým významným sviatkom. Je to deň, keď najvyššia bytosť vo vesmíre, samotný Stvoriteľ kozmu, ktorý je neobmedzený a nepochopiteľný, prišiel na svet ako jednoduchý človek – malý, zraniteľný a bezbranný novorodenec. Boh sa stal ako my – jedným z nás –, aby nás vykúpil z kliatby hriechu a smrti, ktorú sme priniesli na svet.
Svätý Augustín sformuloval tajomstvo Boha vo výroku: „Ak tomu rozumieš, nie je to Boh.“ Nič nie je ťažšie ako dokázať sformulovať, kto to je Boh. Nedá sa namaľovať, a aj keď sa o to pokúšali najväčší maliari, Boh dopadol ako fúzatý starec. Všetky slová i všetka fantázia tu zlyhávajú a človek môže iba mlčky padnúť na kolená.
A teraz je všetko naopak. Človek síce na kolená padá, ale preto, lebo Bohu treba vymeniť plienky. Augustínova veta takisto celkom neplatí, lebo Boh sa dá zmerať a zvážiť.
„Tri a pol kila a 51 centimetrov,“ znela by správa prvorodičky Márie.
Boh kaká a papá, chvíľu sa smeje a chvíľu plače, aby o pár rokov kriesil mŕtvych, uzdravoval ochrnutých a odzbrojoval vyzbrojených.
V jednej zo svojich homílií o Narodení svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje: „Čo mám povedať! A ako mám opísať toto Narodenie? Tento zázrak ma napĺňa úžasom. Ten, ktorý je večný, sa stal dieťaťom. Ten, ktorý sedí na vznešenom nebeskom tróne, teraz leží v jasliach. A ten, ktorého sa nemožno dotknúť, ktorý je jednoduchý, bez zložitosti a nehmotný, teraz leží v rukách ľudí…“
A aký je zmysel tohto? Prečo by všemocný Stvoriteľ vesmíru vstúpil do svojho stvorenia ako jednoduché, bezmocné ľudské dieťa?
Svätý Ján Zlatoústy pokračuje: „Preto vzal moje telo, aby som sa stal schopným prijať jeho Slovo; prijal moje telo, aby mi dal svojho Ducha; a tak, zatiaľ čo on dáva a ja prijímam, pripravuje mi poklad Života. Vzal moje telo, aby ma posvätil; dal mi svojho Ducha, aby ma spasil.“
Preto my kresťania nazývame Boha „filantropom“ alebo „priateľom ľudstva“. Pretože Boh je priateľ a milovník ľudského pokolenia.
Niekedy ho dokonca nazývame jediným Milovníkom človeka, pretože my sami máme problém milovať seba (nehovoriac o druhých). A Vianoce, Kristovo Narodenie, bolo najfilantropickejšou vecou, akú Boh mohol urobiť, aby ukázal svoju lásku k nám.
Samozrejme, ale čo s tým mám ja teraz? Načo sú všetky tieto pekné vianočné reči dobré? Lebo tento zázrak by sa nemohol udiať bez človeka. Aj teologické pojmy sú tu prikrátke. Hovorí sa o schopnosti poslúchnuť, poddať sa vyššej sile, ktorá je v nás všetkých. Táto vyššia sila je Boh neustále činný, všetko prenikajúci, všadeprítomný. Jedinečným a neopakovateľným spôsobom sa Božia sila zjavila v Ježišovi Nazaretskom.
Môže sa však takisto zjaviť aj v nás?
Počas Vianoc neustále počujeme rozprávať o Bohu človekovi. Pripisujú sa mu všetky ľudské vlastnosti: zraniteľnosť, závislosť na matke, bezbrannosť. Jednoducho, Bohu nechýba stopercentná človečina. Je zaujímavé pýtať sa aj opačne: Čo božské môže byť v človeku? Čo sa môže narodiť v tebe?
„Antropológia, ktorá nie je podľa Krista, je taká príliš ľudská, že vedie k neľudskému obrazu človeka.“ Poznať sám seba znamená predovšetkým uvedomiť si svoje možnosti, uvedomiť si, čoho je človek schopný. Boh sa teda stal človekom nielen preto, aby nám zjavil, kto je to Boh, ale aj preto, aby sme si uvedomili, kto je to človek.
Ľudstvo vynakladá nesmiernu energiu na to, aby sa stalo dokonalejším. Všetka technika, celý ľudský um sa snaží vytvoriť človeka silnejšieho, schopnejšieho, odolnejšieho a nezávislejšieho.
„Ak sa rozhodne Boh vytvoriť majstrovské dielo, nikto sa nebude priveľmi čudovať, ak vznikne niečo nadľudsky veľké,“ píše kardinál Faulhaber.
A rodí sa dieťa.
Dieťa, ktoré potrebuje tvoj súhlas. Súhlas, ktorý je tvojím akceptačným podpisom na dedičnej listine nebeského kráľovstva.
Ak podpíšeš, tento sviatok budeš môcť volať aj „Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista do tvojho tela“.
