Záver prvej augustovej dekády patrí tak v Rímskokatolíckej, ako aj v Gréckokatolíckej cirkvi svätému mučeníkovi Vavrincovi. Patril k siedmim diakonom, ktorí boli umučení počas prenasledovania kresťanov v roku 258 za vlády cisára Valeriána (253 – 260). Latinský tvar jeho mena Laurentius znamená „nositeľ víťazného venca“ alebo „obyvateľ Laurenta“.
Vavrinec sa narodil okolo roku 230 v španielskom meste Osca (Huesca) alebo v Laurente západne od Ríma. Ako mladík prišiel do hlavného mesta ríše, kde sa vypracoval na najobľúbenejšieho žiaka pápeža Sixta II. (257 – 258). Neskôr sa stal diakonom a arcidiakonom, pričom pápež mu zveril zodpovednosť za cirkevné vatikánske klenoty vrátane vzácnych kníh.
V tom čase bolo právne postavenie Cirkvi veľmi slabé, aj keď vlastnila značný majetok v podobe kostolov, domov a pozemkov. Valerián, ktorý chcel získať tieto poklady a zničiť Cirkev, si predvolal Sixta II. na výsluch. Keď pápež odmietol spolupracovať, cisár ho dal sťať a Vavrinca uväznil a mučil. Vo väzení Vavrinec pokrstil viacerých pohanov, medzi nimi aj Luculla, ktorému zázračne vrátil zrak. Tento zázrak videl aj Hippolitus, ktorý sa stal kresťanom spolu s celou svojou rodinou.
Valerián nariadil Vavrincovi, aby do troch dní priniesol všetky cennosti do mestského eráru. Ten to však odmietol a majetok rozdal chudobným a chorým, ktorých vzápätí predviedol pred cisára ako skutočné cirkevné bohatstvo so slovami: „Pozri, toto je naše bohatstvo! Tu ti ukazujem poklad Cirkvi. Starostlivosť oň nie je ako mamon, ktorý je príčinou zla, ale naozaj vedie k väčšiemu obohateniu a sláve.“
Cisár dal arcidiakona kruto mučiť: bičovali ho, trhali mu kožu železnými hrebeňmi a nakoniec ho položili na rozžeravenú železnú posteľ, aby ho upiekli.
V tejto spojitosti svätý Ambróz povedal, že oheň Božej lásky, ktorý mal svätý Vavrinec v srdci, bol oveľa silnejší než oheň, ktorý mu pálil telo, preto nemohol premôcť jeho vnútorný pokoj a lásku, s ktorou sa na rošte modlil za obrátenie Ríma. Podľa legendy na cisára volal: „Daj ma obrátiť! Z jednej strany som ešte nedopečený!“ A potom ešte: „Už som upečený, ak chceš, jedz!“ Jeho posledné tiché slová patrili len Bohu: „Ďakujem ti, Pane, že som si zaslúžil prejsť bránou tvojho kráľovstva.“
Stalo sa to 10. augusta 258, na štvrtý deň po sťatí pápeža Sixta II.
Vavrinca pochovali na rímskom cintoríne Ciriaca blízko cesty Via Tiburtina. V blízkosti jeho hrobu bola už v roku 330 postavená bazilika s prispením Konštantína Veľkého a priamo nad hrobom mučeníka dal v 6. storočí postaviť ďalšiu baziliku pápež Pelagius II. Súčasnú podobu architektonickému komplexu Baziliky svätého Vavrinca za hradbami dal pápež Honorius III. v 13. storočí.
Vavrincovo hrdinstvo sa oslavuje ďalšími chrámami, ktoré vznikli nielen v Ríme, kde údajne vyrástlo až 34 kostolov s jeho patrocíniom, ale aj v Španielsku a na mnohých miestach Európy, neskôr aj v Amerike. Na Slovensku je takých kostolov 16, tri najstaršie sú z 13. storočia.
Relikvie svätého Vavrinca sú rozptýlené po celom kresťanskom svete a mnohé cirkevné inštitúcie ich uchovávajú ako cenné poklady. Jeho hrob v Bazilike svätého Vavrinca za hradbami v Ríme, ktorá je jednou (a najstaršou) z piatich patriarchálnych bazilík a jedným zo siedmich pútnických kostolov Večného mesta, je dodnes cieľom mnohých veriacich. Nachádzajú sa v nej aj relikvie svätého prvomučeníka Štefana.
Svätý Vavrinec, ktorého meno sa spomína v Rímskom kánone, sa zobrazuje s palmou, roštom, chlebom a peniazmi. Je patrónom Španielska, Ríma, Perugie i Norimbergu; rovnako diakonov, kuchárov, vojakov, archivárov, sklárov a knihárov. Veriaci ho tiež vzývajú ako ochranca pred požiarom, popáleninami, očnými a kožnými chorobami, morom a horúčkou.
