Gréckokatolícky kalendár ukazuje 9. mája na osobu prorok Izaiáša (hebr. Ješajáhú = „Jahveho spása“, „Jahve spasí“, Jahve je spása“), jedného z najväčších prorokov Izraela. Pochádzal zo vznešeného rodu ako syn istého Amosa. Narodil sa okolo roku 770 pred Kristom v Jeruzaleme.
Bol ženatý a jeho manželka sa spomína ako prorokyňa. Mal aspoň dvoch synov a dal im symbolické mená, ktoré vystihovali podstatu jeho prorockého poslania. Šeár-jašúb (hebr. = „zvyšok sa obráti“ alebo „zvyšok sa vráti“) a Mahér-šalál-chaš-baz (hebr. „náhla korisť – rýchla lúpež“ alebo „rýchle za korisťou uteká lúpežník“).
Jeho styky s júdskym kráľovským dvorom i široký kultúrny a politický rozhľad a najmä vynikajúce duchovné schopnosti, ktorými bol obdarený, ho plne kvalifikovali na jeho budúce poslanie Božieho hovorcu medzi ľudom.
Boh povolal Izaiáša za proroka v tom istom roku, ako zomrel kráľ Oziáš (740 pred Kristom). Došlo k tomu pri mystickej scéne v Chráme, keď za spevu serafínov „Svätý, svätý, svätý“ uvidel Pána na vyvýšenom tróne a rozpálený uhlík sa dotkol jeho perí a očistil ho, aby mohol ohlasovať Pánovo slovo. (Túto pasáž dali kresťania do súvisu s Eucharistiou.) Na Pánovu otázku: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ odpovedal bez váhania: „Hľa, tu som, pošli mňa.“
Potom pôsobil za panovania júdskych kráľov Joatama (740 – 736 pred Kristom), Achaza (736 – 716 pred Kristom) a Ezechiáša (716 – 687), teda v období, keď Južné kráľovstvo prežívalo vážnu náboženskú a politickú krízu. Izaiáš najprv vážne vystúpil proti náboženskému úpadku v Júdsku a v Jeruzaleme. V Efraimsko-sýrskej vojne v rokoch 734 – 733 pred Kristom vystríhal kráľa Achaza pred politickým spojenectvom s Asýrčanmi. Takisto pri prvom pokuse kráľa Ezechiáša spojiť sa s Egypťanmi a takto sa postaviť na odpor Asýrčanom Izaiáš ho varoval pred takouto politikou. A napokon pri výprave kráľa Sennacheriba proti Jeruzalemu v roku 701 pred Kristom prorok opäť vystúpil, aby oznámil, že proti asýrskemu nepriateľovi zasiahne sám Jahve.
Izaiáš účinkoval ako prorok väčšinou v Južnom kráľovstve, ale občas prorokoval aj proti Severnému kráľovstvu. Pôsobil po prorokoch Amosovi a Ozeášovi a bol súčasníkom proroka Micheáša. Prevýšil ich však literárnymi schopnosťami a teologickou náplňou svojich prorockých rečí.
Viac ako ktorýkoľvek iný prorok získal početných učeníkov, takže možno hovoriť o skutočnej „Izaiášovej škole“, ktorá podávala jeho posolstvo z generácie na generáciu a pod jeho menom ohlasovala aj mnohé iné orákulá a výroky až do 5. storočia pred Kristom.
Podľa babylonského talmudu a legendárnej kresťanskej tradície Izaiáš zomrel mučeníckou smrťou za vlády kráľa Menašeho (687 – 642 pred Kristom).
Kniha proroka Izaiáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako prvý spis zo skupiny tzv. neskorších prorokov. Obsahuje súbor zbierok prorockých rečí z rôznych historických období, z odlišného prostredia a životnej situácie. Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov skoro všetky kapitoly 1 – 39 pochádzajú od proroka Izaiáša (8. storočie pred Kristom), kým kapitoly 40 – 66 sú dielom jedného alebo dvoch iných neznámych autorov z exilového a poexilového obdobia (6. a 5. storočie pred Kristom).
Biblická kritika nazýva týchto anonymných prorokov Deutero-Izaiáš (Druhý Izaiáš) a Trito-Izaiáš (Tretí Izaiáš); prvého z nich pokladá za autora kapitol 40 – 55 a druhému pripisuje kapitoly 56 – 66. Tomu, že ide o rozličných autorov knihy, nasvedčujú zrejmé rečové a obsahové odlišnosti, ako aj iné historické pozadie, ktoré príslušné reči predpokladajú a na ktoré sa vzťahujú.
Spomenuté tri zbierky však už v 3. – 2. storočí pred Kristom tvorili jediný prorocký spis, ako ho poznáme v dnešnej forme. Dokazuje to jeho grécky preklad v Septuaginte, svedectvo Knihy Sirachovcovej a zvitok Izaiáš z 2. či 1. storočia pred Kristom, objavený v roku 1947 v tzv. prvej kumránskej jaskyni, ktorý sa prekvapujúco zhoduje s naším hebrejským textom, hoci pochádza z čias pred utvorením kánona Starého zákona.
Hebrejská a kresťanská tradícia až do 19. storočia bola jednotne presvedčená, že autorom celej knihy bol prorok Izaiáš. Rozličnosť autorov však nijako neprekáža hovoriť o jednotnosti knihy, ak ju chápeme v zmysle určitej kontinuity Izaiášovho posolstva spásy a postupného vývinu spoločnej tematiky v priebehu niekoľkých stáročí.
Presvedčivým dôkazom viacerých autorov je 40. kapitola, ktorou sa začína tzv. dielo Druhého Izaiáša. Čitateľ bez akéhokoľvek náznaku o novom časovom období sa zrazu z 8. storočia pred Kristom ocitne v babylonskom zajatí (6. storočie pred Kristom). Už sa nehovorí ani o Izaiášovi, ani o Asýrii, ale vládnucou politickou mocnosťou je Babylonia, ba často sa spomína až médsky a perzský kráľ Kýros (550 – 529 pred Kristom), ktorý dobyl Babylonskú ríšu a Židom dovolil vrátiť sa z babylonského zajatia do Palestíny. Konečná úprava knihy pochádza určite z poexilového obdobia, lebo kapitoly 56 – 66, tzv. Tretí Izaiáš, berú do úvahy situáciu Židov po ich návrate zo zajatia.
V prvej časti knihy hovorí Izaiáš proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ustavičným sociálnym prečinom, proti náboženským úkonom, za ktorými sa skrýva utláčanie chudobných, a proti každej náboženskej formalite. V ťažkej národnej situácii povzbudzuje a upevňuje ľud vo viere a dôvere Bohu, lebo on riadi dejiny sveta a najmä osudy vyvoleného národa podľa svojho múdreho a nevyspytateľného plánu.
Prorok zdôrazňuje, že v duchu viery treba plniť Božiu vôľu a správať sa podľa nej nielen v náboženskom, ale aj v sociálnom a politickom živote. Vážnosť a naliehavosť svojho posolstva prorok zosilňuje ohlasovaním a hrozbou Božieho súdu a Božích trestov.
Kniha proroka Izaiáša je najcitovanejším prorockým spisom v Novom zákone, a to najmä Apoštolom národov. Text o „zvyšku“ aplikuje Pavol na malú skupinu Židov, ktorí prijali kresťanskú vieru. Výrok o zatvrdnutom a zaslepenom ľude cituje Ježiš i Pavol v súvislosti so súčasnými poslucháčmi.
Orákulum o Emanuelovi (7,14), ktoré zaznieva v liturgii okolo Vianoc, sa uvádza u evanjelistu Matúša ako jeho splnenie a dôkaz o panenskom narodení Ježiša Krista. Mesiášske proroctvo zapísané v 9. kapitole (1-2) sa splnilo, keď Ježiš začal hlásať evanjelium v Galilei. „Skalou úrazu“ (8,14) je Kristus atď.
Deutero-Izaiáš, anonymný autor a „prorok spásy“, žil a pôsobil podľa názoru kritikov v Babylone koncom babylonského zajatia v rokoch 550 – 538 pred Kristom. Ako môžeme počuť v liturgii v období pred Narodením Pána, svojím vzrušujúcim posolstvom ohlasoval židovským zajatcom blízke oslobodenie podobné vyslobodeniu z Egypta („nový Exodus“) a obnovu Jeruzalema a Chrámu, aby spoznali, že Jahve je jediný a všemohúci Boh a že babylonské božstvá nie sú ničím.
Zdôrazňoval tiež, že vyslobodenie zo zajatia bude znamenať začiatok nového obdobia spásy, lebo budú Jahveho na celom svete uznávať ako „Svätého Izraela“, jediného Stvoriteľa neba i zeme a zvrchovaného Pána ľudských dejín. V Deutero-Izaiášových posolstvách sa uvádzajú aj štyri známe spevy o Pánovom služobníkovi, ktoré formujú liturgiu Veľkého týždňa.
Trito-Izaiáš, anonymný autor, účinkoval podľa názoru kritikov v rokoch 538[520] – 510 pred Kristom. Svojím posolstvom sa obracia na sklamaných Židov, ktorí sa sťažovali, že Deutero-Izaiášom predpovedané víťazstvo Jahveho, jediného Pána a Boha všetkých národov, ako aj sláva novopostaveného Chrámu meškajú.
Trito-Izaiáš ich povzbudzuje a vlieva im novú nádej a dôveru v Jahveho svojimi výrokmi o živote izraelského spoločenstva (bohoslužba, pravá a falošná nábožnosť, výstraha pred modloslužbou a hriechom a pod.) a hlavne svojimi proroctvami o novom Jeruzaleme a o posledných dňoch, v ktorých sa Jahve ukáže ako sudca a ako jediný Pán a Boh všetkých národov.
Izaiášovo posolstvo zostáva aktuálne. Učí, že bez pravej viery sa politika zmení na nebezpečné hazardovanie a že Boh si vždy zachová svätý zvyšok, schopný začať odznova. Pripomína, že skutočný rozmach ľudstva neprichádza z mocenských kalkulácií, ale z vernosti Spravodlivému.
Časti jeho relikvií sa uchovávajú v Konštantínopole i na Atose. V ikonografii ho často vidíme so zvitkom proroctiev a niekedy aj s pílou, symbolom mučeníctva.
Svätý prorok Izaiáš je často vzývaný o príhovor, aby vyprosil čisté pery, ktoré sa nezľaknú hlásať pravdu, a pozorné srdce, ktoré dokáže aj v neprehľadnom zmätku dejín rozpoznať prítomnosť Boha, jediného pravého Kráľa celého vesmíru.
Spracované podľa Úvodu do Knihy proroka Izaiáša, ktorý pripravil profesor Jozef Heriban SDB, špičkový svetový biblista.
