V neskorom stredoveku sa v pohľade na svätú omšu rozšírilo chápanie, ktoré ju predstavovalo takmer ako opakovanie Kristovej obety na kríži. Tento mylný výklad nakoniec prispel k tomu, že reformácia obetný charakter svätej omše radikálne odmietla.
Aký je teda správny pohľad? Cieľom omšovej obety nie je, aby Cirkev „znova“ obetovala Božiemu Otcovi jeho Syna, akoby sa Kristova smrť musela opakovať pri každom slávení. Kristov kríž má jedinečnú, neopakovateľnú spásnu silu pre všetky časy.
Preto treba obetné modlitby chápať v úzkom spojení s anamnézou – s pamätným sprítomnením Kristovho diela. Obe časti tvoria jadro Eucharistickej modlitby, ktorá sa začína výzvou: „Vzdávajme vďaky Pánovi, nášmu Bohu.“
Eucharistia je teda veľká ďakovná modlitba. Keď kňaz pozdvihuje Telo a Krv Kristovu počas záverečnej doxológie, Cirkev prináša Bohu to, čo od neho sama dostala – jeho jednorodeného Syna a dielo spásy, ktoré skrze neho uskutočnil.
Byzantská liturgia to vyjadruje zvolaním: „Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko.“ V tejto obetnej dynamike sa Cirkev zapája do Kristovho pohybu smerom k Otcovi – do obety, v ktorej Kristus pozdvihol ľudskú prirodzenosť do slávy Najsvätejšej Trojice. Keď Cirkev slávi toto tajomstvo, sprítomňuje jedinú Kristovu obetu a prostredníctvom neho – ako svojej Hlavy a Prostredníka – sa zjednocuje s Bohom aj medzi sebou navzájom, „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (porov. AEM 55).
Druhá epikléza – nad spoločenstvom
V závere Eucharistickej modlitby vzýva Cirkev znova Ducha Svätého, aby zostúpil na zhromaždených. Tento moment sa nazýva epikléza nad spoločenstvom.
Nie je to len formálna modlitba, ale živá prosba, aby Duch pripravil srdcia veriacich na dôstojné prijatie Kristovho Tela a Krvi. V ňom majú byť všetci účastníci omše zjednotení – ako jedno telo v jednom Duchu.
Zatiaľ čo táto prosba smeruje k prítomným, nasledujúce modlitby – intercessiones, teda príhovory – presahujú hranice chrámu.
Príhovory – naprieč celým spektrom
Príhovorné modlitby vyjadrujú dôsledok toho, že Cirkev vstupuje do Kristovej obety. Aj keď majú formu prosieb, sú predovšetkým prejavom jednoty Kristovho mystického tela.
V tejto časti omše sa modlíme nielen za prítomných, ale aj za tých, ktorí sú vzdialení, za zosnulých a za nebeskú Cirkev svätých. Pripomíname si, že nad všetkými stojí Kristus – Hlava, ktorá spája celé telo Cirkvi v jednom duchovnom spoločenstve.
Nejde teda o zdvojenie modlitieb veriacich, ale o ich prehĺbenie. Pri spomienke na svätých sa neprosí o ich „príhovor“ v úzkom zmysle – už svätý Augustín upozorňoval, že modliť sa „za“ nich by bolo nevhodné. Napriek tomu aj východní teológovia hovoria, že spomienka na svätých im prináša duchovný úžitok – v zmysle prehĺbenia vzájomného spojenia v Kristovi.
Do tohto spoločného spoločenstva patrí aj zmienka o pápežovi, miestnom biskupovi a kolégiu biskupov. Tak sa liturgia malej miestnej farnosti rozširuje na celú Cirkev – jednu, univerzálnu a nadčasovú Eucharistiu, ktorú Cirkev prináša Bohu až do Pánovho návratu.
Rozličné rozloženie týchto spomienok v Rímskom kánone (pred premenením a po ňom) svedčí o odlišných tradíciách Východu a Západu. Už svätý Cyril Jeruzalemský aj svätý Ján Zlatoústy potvrdzujú, že vo východnej liturgii sa spomienka na zosnulých kladie po premenení – lebo práve tvárou v tvár „posvätnej a hroznej obete“ má modlitba za nich mimoriadnu silu.
Záverečná doxológia – vyvrcholenie chvály
Záver Eucharistickej modlitby patrí doxológii – veľkému chválospevu na Boha, ktorý celé eucharistické dianie završuje: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote Ducha Svätého všetku úctu a slávu po všetky veky vekov.“
Týmito slovami kňaz vzdáva Otcovi vďaky skrze Syna v Duchu Svätom – a ľud odpovedá mohutným: „Amen.“
Na Východe sa doxológia formuluje inak: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.“
Rozdiel nie je iba formálny a jazykový. Západný spôsob zdôrazňuje „ekonomickú Trojicu“ – teda vzťah spásy, kde Otec koná skrze Syna v Duchu. Východný prístup kladie dôraz na chválu celej Trojice v jednote.
Oba výrazy však hovoria o tom istom tajomstve: o Bohu, ktorý je spoločenstvom lásky a ktorý Cirkev pozýva k účasti na svojom živote.
Doxológia preto nie je len záver – je to vyvrcholenie celej omše. V tej chvíli sa všetko, čo Cirkev konala a hovorila, premieňa na chválu, v ktorej človek vstupuje do „jednoty pozývajúcej Trojice“ – do večného dialógu lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým.
V tomto kontexte môžeme „Amen“ prítomného zhromaždenia vnímať ako najdôležitejšie z celého oslávenia svätej omše.
