Len čo vyšli zo synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. (…) Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď nato som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov. (Mk 1,29-39)
„Predstavte si,“ povedal som v nedávnej kázni, „že vaše dieťa ide do školy v prírode a za celý týždeň dostanete len dve-tri lakonické správy: ‚Došli sme‘, ‚Mám sa dobre‘, ‚Nechce sa mi domov.‘ Alebo manžel či manželka zo zahraničnej služobnej cesty podobne stručne. Ako sa budete cítiť? Veď nespravili nič zlé. Že vás majú radi, to predsa viete. A že sa majú dobre, to vám napísali! Isto by visela vo vzduchu veľká kríza.“
Zdá sa až neuveriteľné, že aj veľká časť tých, čo sa považujú za praktizujúcich veriacich, majú problém pomodliť sa aspoň raz za deň jeden Otčenáš či Zdravas. Aj to obyčajne len cestou do práce či zaspávajúc večer v posteli. Čo to prezrádza? Voči Bohu určite veľmi vážnu krízu. Ako sa asi cíti on?! I keď možno aj my tvrdíme, že veď „ak nepomôžem, určite neuškodím“. Alebo ako zvyknú zbožní Taliani: „Otče, ja som vzorný katolík! Moja manželka chodí do kostola každú nedeľu.“ Ježiš modlitbu potreboval. A aj on musel zápasiť, aby si na ňu vytvoril vhodné prostredie a dostatočný čas. Určite nie sme svätejší než on.
Marek v dnešnom evanjeliu zachytáva Ježišov typický „pracovný deň“: vyučovanie v synagóge a uzdravovanie až dlho do noci. Ľudské biedy akoby nemali konca. Ani jeho túžba pomôcť. A predsa si aj v týchto okolnostiach chránil základný rytmus modlitby a vytváral si na ňu podmienky, aby mohla byť pokojná a dostatočne dlhá. Dni intenzívnej činnosti nie na úkor, ale vďaka rovnako intenzívnemu duchovnému životu.
Ježiš „hovoril ako ten, ktorý má moc“, ale zároveň vzbudzoval dôveru. Bola to láskyplná, podmaňujúca moc a posvätná bázeň. Vidíme to na učeníkoch, keď mu spontánne hovoria o Petrovej svokre. V Ježišovom prístupe k nej cítiť nehu a ľudskosť. Veď žil v Petrovom a Ondrejovom dome v bezprostrednej blízkosti vtedajšieho každodenného života, kde ľudia boli až natlačení na seba. Takto zblízka zdieľal Boh bežný život chudobných.
Petrov spoločník Marek kladie váhu na opis, ako sa Ježiš k Petrovej svokre priblížil. Peter si to pamätal na celý život: „Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol.“ Nežná, ľudská starostlivosť, cez ktorú sa vo vnútri prejavovala Božia moc. Uzdravenej bolo jasné, že najkrajšou vďakou za zdravie je plne ho zapojiť do služby druhým. Naše zdravie je síce naše, ale nemáme ho len pre seba.
Toto bola duchovná atmosféra, ktorú okolo seba vytváral Ježiš svojou prítomnosťou. A ako ju vytváral v sebe? „Ráno veľmi zavčasu vstal…“ Keď modlitbu tak naliehavo potreboval on, my sa bez nej určite nezaobídeme.
