Nejeden rodič vie, že niet ťažších otázok ako tých od vlastných detí. Nejeden vysokoškolský profesor vie, že nič nie je pre neho zdrvujúcejšie ako otázka položená malým dieťaťom. A zároveň nie je lepšej možnosti, ako zistiť, či niečomu rozumieme, než zoči-voči tej najprísnejšej skúškovej komisii – vlastnému dieťaťu.
A prednedávnom sa aj mne prihodila jedna z takýchto skúšok. Môj päťročný syn vytiahol ten najväčší kaliber. Bolo jedno idylické sobotné dopoludnie, pomalé ráno. Práve som mal životnú dilemu, či si dať na chlieb med alebo lekvár, keď som dostal ranu pod pás.
„Ocko?“ ozval sa môj syn tónom, pri ktorom som už vedel, že prichádzajúca otázka nebude o džeme ani mede. „Prečo zomriem?“ opýtal sa, zatiaľ čo lízal zo stola sladký med, ktorý mu stekal z chleba.
Vedel som, že sa dnes v pokoji nenaraňajkujem aspoň dovtedy, kým nedám adekvátnu odpoveď. V momente som začal listovať v katalógu odpovedí ľudí skúsenejších ako ja:
Napadol mi výrok svätého Augustína: „Človek žije preto, aby sa napravil, alebo preto, aby sa cez neho vykonalo dobro.“
Alebo citovať svätého Hieronyma: „Krátkosť života je trestom za ľudské prehrešenia. Za svojho života pohŕdaj tým, čo po smrti nebudeš vlastniť.“
Na pomoc som si zavolal aj Izidora, ktorý povedal: „Iba v tomto živote je možné konať dobro. Veď v budúcnosti sa už neočakáva vykonanie žiadneho dobra, ale odmena za zásluhy. Kto uvažuje nad dĺžkou terajšieho života nie zo svojho pohľadu, ale z konca, chápe, aký je úbohý a krátky. Človek musí zomrieť pre svet vo svojom tele, aby v duši nezomrel pre Krista.“ „Je veľmi neisté, kedy príde koniec, umierame, keď to nečakáme.“
A z pamäti sa mi vynárali ešte tvrdšie myšlienky. „Preto by sa mal každý ponáhľať, aby sa zbavil každej neprávosti a jeho život tak neskončil v previnení.“ Alebo: „Tých, ktorých diabol počas života povzbudzuje k nerestiam, tých vzápätí po smrti ťahá k mučeniu.“ Alebo iný Izidorov výrok: „Nič nie je dlhé, nič také trvalé, aby sa to neskončilo v okamihu.“
Nakoniec sa mi pozdával ešte Cyprián: „Ten, kto dúfa v Božiu večnosť, ten už nepočíta pozemský čas.“
Ako dokázať jednoducho vyjadriť takú komplexnú otázku? Bolo treba privolať na pomoc ešte ďalších svätcov. Zvolať koncil, ktorému by predsedala detská komisia.
Bolo nevyhnutné prísť si po radu k svätici, ktorá bola špičkou v tejto najťažšej teologickej disciplíne – Terézii z Lisieux. Jedna sestra jej raz povedala: „Ale vy sa vôbec nebojíte smrti – smrť je predsa niečo hrozné.“ Odpovedala: „Áno, aj mne naháňa strach, keď ju vidím na obrazoch ako veľkú príšeru, ale smrť nie je niečo také. Táto predstava je hlúpa, nie je pravdivá; nato, aby som ju zahnala, stačí si pripomenúť odpoveď z katechizmu: Smrť je oddelenie duše od tela. To je smrť. No a ja sa nebojím odlúčenia, ktoré ma navždy spojí s dobrým Bohom.“
Všetky tieto odpovede, i keď pravdivé, sú však príliš tvrdé aj pre silné zuby dospelého muža, nieto ešte pre detskú dušu, obrnenú krehkými mliečnymi zúbkami. Chcel som ich nejako predžuť, aby ich synček dokázal prehryznúť. Nepotreboval som encykliku, ale jednu vetu, najlepšie nerozvitú.
Pri takýchto otázkach som mal na pamäti príhodu kňaza, ktorý sa ocitol v podobnej situácii. Dieťa sa ho bez varovania opýtalo, prečo ľudia ukrižovali Pána Ježiša. On, čerstvý absolvent teologickej a filozofickej fakulty, pohotovo chrlil prúd dokonale formulovaných poučiek a definícií, ktorý zastavil až plač dieťaťa.
Kňaz, zaskočený takouto reakciou, pozrel na mamu. Ona mu vysvetlila, že jej dcérka sa rozplakala preto, lebo mu nerozumie, a vzápätí sa k dieťaťu sklonila a povedala mu: „Pána Ježiša ukrižovali, lebo boli zlí.“ Plač prestal, detské srdce bolo uspokojené a kňaz ostal zahanbený márnivosťou svojich slov.
Odpovedať na detské otázky je tou najlepšou skúškou nato, aby som zistil, v čo verím sám. Odpoveď nemôžem schovať do množstva slov či zaodieť vznešenými frázami.
Synovi stále stekal med po rukách a jeho oči hladne pátrali po odpovedi, ktorá by zasýtila jeho dušu tým najvýživnejším pokrmom… Na jazyku som mal múdrosť o tom, že príde čas, keď naplníš svoje poslanie. Ale namiesto nej som len rezignovane povedal: „Dávaj pozor, lebo ti stečie všetok med.“
A táto odpoveď vrátila detské srdce z abstraktného sveta teológie späť do sladkosti sobotného rána. Sladkosti detského života v Božom kráľovstve.
